Plamienok som požiadala o pomoc pre seba a dcéru už v čase, keď bol môj manžel nevyliečiteľne chorý

Plamienok som požiadala o pomoc pre seba a dcéru už v čase, keď bol môj manžel nevyliečiteľne chorý Plamienok som požiadala o pomoc pre seba a dcéru už v čase, keď bol môj manžel nevyliečiteľne chorý

Tamara sa zoznámila so svojím manželom Robertom v čase, keď mu zistili vážne, dlhodobé ochorenie krvi. Jeho stav sa celé roky postupne zhoršoval. Tamara požiadala o pomoc Plamienok pre seba i svoju 8-ročnú dcéru Mateu už v čase, keď jej manžel ešte žil. Dnes, po roku, tvrdí, že to bolo pre nich troch to najlepšie, čo mohli v tom čase urobiť.

Posledné mesiace pred smrťou manžela boli pre Tamaru a celú rodinu podľa jej slov veľmi náročné. „Boli sme už po dvoch neúspešných transplantáciách kostnej drene a všetkých tých rokoch po nemocniciach naozaj vyčerpaní. Snažila som sa fungovať v našej rodine, zároveň som komunikovala s manželovou rodinou i s našimi priateľmi. Myslím, že toho na mňa vtedy bolo priveľa. Nevedela som, čo si počať s bolesťou, ktorú som cítila, aj napriek tomu, že sme mali okolo seba ľudí, ktorí nám pomáhali. Vedela som už v tom čase, že môj manžel v krátkom čase odíde. Povedala mi to aj jeho lekárka. Zároveň mi odporučila zavolať do Plamienka a spomínal mi to aj psychológ, s ktorým som sa stretla,“ hovorí Tamara.

Požiadala teda Plamienok o konzultáciu s psychológom: „Nevedela som si predstaviť, ako budú vyzerať prvé dni po manželovej smrti. Ako to povieme dcérke. Môj muž vedel o tom, že chcem osloviť Plamienok. Súhlasil s tým a viem, že bol rád. Vedel, že po jeho odchode vyhľadám pomoc pre seba i pre Mateu a že bude o nás postarané aj po psychickej stránke.“

Tamara tvrdí, že zo samotnej konzultácie si veľa nepamätá. „Bolo to pre nás čierne obdobie a každý deň bol ťažší ako predchádzajúci. Bojovali sme spolu, aby tu Robert ostal, aby bol s nami, ale jeho život sa nám vymykal z rúk. Uľavilo sa mi však už len preto, že som si uvedomila, že po manželovom odchode nemusíme byť na to s dcérou samé, že nám Plamienok pomôže. Bol to pre mňa vtedy naozaj plamienok nádeje do obdobia, ktoré muselo prísť.“

Plamienok ponúka rodičom detí v rodinách, kde je jeden rodič nevyliečiteľne chorý, bezplatné konzultácie s psychológom. Sú najmä o spoločnom hľadaní odpovedí na otázky: Ako deťom povedať o nevyliečiteľnej chorobe? Ako žiť, aby sme v čase, ktorý nám zostáva, spolu ako rodina zažili láskyplné chvíle? Spomienky na ne môžu byť v budúcnosti zdrojom sily. Ako pomôcť deťom v chvíľach odchodu?

Máme viac pekných chvíľ

Tamarin manžel zomrel krátko po konzultácii, v auguste minulého roka. Hneď v septembri začala Tamara chodiť do Plamienka na individuálne terapeutické stretnutia. Pravidelne raz za týždeň dochádzala do Bratislavy počas ôsmich mesiacov. Jej dcérka Matea v tom istom čase navštevovala terapeutické skupiny detí.

„Matea bola veľmi naviazaná na manžela. Obávala som sa jej reakcie, keď zistí, že jej ocko zomrel. A tiež toho, či jej aj neskôr dokážem pomôcť zvládnuť jej smútok a bolesť. Keď môj muž zomrel, po konzultácii v Plamienku som vedela, že jej to chcem povedať priamo. Nie, že odišiel, aby si myslela, že sa možno vráti, alebo že iba zaspal. Vedela som tiež, že jej to chcem povedať sama v súkromí a chcem byť s ňou.“

Tamara tvrdí, že rozhovory s psychologičkou jej doslova pomáhali ísť z týždňa na týždeň. „Pomohlo mi to tiež lepšie vnímať ju aj seba. Dnes to vnímam tak, že psychologická pomoc v Plamienku mi pomohla postupne sa otvoriť novému životu. Nie je to úplne nový život. Môj manžel bude navždy súčasťou života mňa i mojej dcéry. No teraz ho žijeme bez neho, bez jeho prítomnosti. Je klišé, ak vám niekto hovorí, že musíte ísť ďalej, a naozaj mi liezlo na nervy, keď mi to ľudia hovorili. Bolestne si uvedomujem, že prišla nová jar, všetko funguje ďalej, hoci môj manžel tu nie je. A zároveň cítim, že naozaj musím, no aj chcem, ísť ďalej. A že aj vďaka Plamienku máme spolu s Mateou postupne viac pekných chvíľ ako tých smutných.“

Individuálne stretnutia s psychológom po strate blízkeho pomáhajú nielen rodičom, ale aj deťom. Deti po strate potrebujú od nás, dospelých, cítiť, že ich dokážeme naplno vnímať, že máme silu sa im venovať, hrať sa s nimi, učiť sa s nimi, „byť im blízko“. Po strate manžela, manželky, partnera či partnerky smútime aj my dospelí a starostlivosť o deti je často unavujúca. Nemáme silu a energiu vnímať a napĺňať ich potreby, pretože vlny smútku nás vyčerpávajú. Aby sme ich zvládli, spotrebujeme veľa vnútornej energie. Ak sa rozhodneme prijať pomoc a vyčleniť si čas pre seba, ako to urobila Tamara, ak si dovolíme prijať pomoc, dokážeme rýchlejšie nájsť spôsob, ako energiu znovu načerpať. A zároveň ponúkame deťom dôležitú lekciu života – prijať pomoc je prejavom sily a odvahy, nie zlyhania.

Tamara tvrdí, že dni terapeutických stretnutí v Plamienku, ktoré nazývala aj „plamienkové dni“, vnímala aj ako čas pre seba. „Užívala som si už cestu do Bratislavy a späť. Cítila som, že si zaslúžim spraviť si pekný deň a cítiť sa chvíľu dobre. Na náš spoločný život s manželom sa dnes pozerám so smútkom, no už aj s radosťou a láskou. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. A verím, že veľa pekného ma ešte čaká. Cítim šťastie, že som mala manžela v živote, že máme spolu dcéru. Robert bol pozitívny človek, ktorý mal rád život a chcem si ho tak pamätať.“

Zaslúžim si byť šťastná

Tamara spomína, že jej dcéra striedavo na ocina spomínala a odmietala o ňom hovoriť. „Dlho som vnímala, že čaká, že sa ocko vráti. Teraz je už vyrovnanejšia, myslím, že aj ona sa už dokáže otvoriť pekným spomienkam na tatina. Spolu s Mateou sme absolvovali aj stretnutie smútiacich rodičov a detí, ktorí navštevujú terapeutické skupiny v Plamienku.



Po tomto stretnutí som sa rozhodla, že aj ja by som chcela pokračovať v skupinách rodičov. Verím, že si budeme vedieť pomôcť navzájom. Rada by som povedala aj iným rodičom, ktorí možno teraz stratili či strácajú blízkeho, aby hľadali pre seba pomoc. Myslím, že im to môže dať silu do hľadania „nového“ života, ukáže im to možno veci, ktoré vo svojom smútku nevidia. Možno zistia, že nie sú sami, ktorým sa stalo niečo podobné. Mne robí radosť, keď sa cítim spokojná. Keď môžem byť s dcérou, vidieť ju rásť. Mám okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorým som vďačná. Som šťastná z malých obyčajných vecí. Veď čo iné je život? Zaslúžim si byť šťastná. Všetci si zaslúžime byť šťastní.“
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 17.5.2024
facebook instagram youtube linkedin
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky