Získali sme silu budovať si život okolo smútku

Soňa stratila pred tromi rokmi manžela, ktorý zomrel na onkologické ochorenie. „Najprv som hľadala pomoc pre svojho syna Paľka, ktorému otec veľmi chýba. Bol v terapeutickom tábore Plamienka a absolvoval aj stretnutia s rovesníkmi v terapeutickej skupine. Keď sa otvárala vlani na jeseň skupina pre dospelých, rozhodla som sa prihlásiť aj ja,“ hovorí. „Na začiatku stretnutia sme sa vždy stíšili a chvíľu meditovali, aby sme sa upokojili a pripravili na stretnutie. Vybrali sme si spoločnú tému, na ktorú sme sa sústredili. Potom nasledovala tvorivá aktivita, pomocou ktorej sme sa snažili vyjadriť svoje myšlienky a pocity. Na záver sme sa porozprávali, kládli sme si navzájom otázky. Každý vždy povedal len to, čo chcel. Mne tieto rozhovory veľmi pomáhali,“ tvrdí.

Adela náhle prišla o otca, ktorý spolu s ňou vychovával jej dvoch synov. Jeho smrť ich veľmi zasiahla, pretože s ním od malička žili a trávili voľný čas. To, že potrebuje pomoc, si Adela podľa jej slov uvedomila až pri terapeutických stretnutiach. „Kreslili sme masky, ktoré ukazujeme tomuto svetu. Uvedomila som si, že mám na tvári masku, aby  nikto nevidel môj smútok a tiež som si ujasnila, že by som ju mala postupne zložiť. Dnes mám tú masku na pracovnom stole a pripomínam si to,“ „hovorí.

Mirka hovorí, že potrebu pomoci si uvedomila mesiac po smrti svojho syna. „Bolo to veľmi ťažké obdobie. Zostala som úplne sama a hľadala som niekoho, kto by mi pomohol. Plamienok bol pre mňa obrovskou podporou - pri smútení a postupnom spracovávaní toho, čo sa stalo.“

Peter tvrdí, že sa snažil vyhľadať pomoc čo najrýchlejšie. “Bohužiaľ, minulý rok cez leto mi zomrela manželka na rakovinu, moja dcéra mala sedem rokov. Pomoc som hľadal najmä pre ňu, aby som niečo neopomenul a nezanedbal. Obaja sme v Plamienku navštevovali individuálne aktivity. Ponúkli mi aj stretnutia dospelých v terapeutickej skupine, dcérka má svoju skupinu v tom istom čase. Čas, ktorý postupne plynie, mi spolu s týmito stretnutiami umožňuje uvedomovať si svoje prežívanie a naučiť sa žiť v tejto situácii, v tomto „novom živote.“ Moja dcéra sa na stretnutia  v Plamienku vždy veľmi teší, a to je pre mňa radostný okamih,“ hovorí.

Druhý Peter hovorí, že pomoc hľadal spolu s manželkou, keď po smrti syna nedostali pomoc od okolia rodiny a priateľov. „Je náročné sa na dve hodiny zastaviť a tu, na terapeutických stretnutiach sme si ten čas našli. Hoci sme v kruhu ostatných, trávime čas aj sami so sebou. Začali sme úplne inak rozmýšľať a myslím, že obaja sa cítime lepšie. Pomoc Plamienka sa oplatí vyhľadať a oplatí sa ju aj prijať.“

Peter si spomína na chvíľu, keď na stretnutí mali rozbiť misku a vzápätí ju zlepiť. “Mne sa to najprv nepodarilo, no dokonca stretnutia som ju dal dohromady. Povzbudilo ma to, aby som sa nevzdával a hoci z misky je napokon svietnik, často v ňom zapaľujem sviečku.“

Ľubica prijala pomoc Plamienka pred tromi rokmi, keď sa staral o jej chorú dcéru. „Stretnutia s ľuďmi, ktorí prežili niečo podobné ako my, boli veľmi príjemné. Tu sme sa mohli venovať aj svojim pocitom a zahĺbiť sa do seba. Je dobré si uvedomiť, že aj iní ľudia sa náročne vyrovnávajú so stratou. Všetci však spolu hľadáme cesty. Ako žiť, ako ísť ďalej, ako si robiť radosť. Nadobudla som tu inšpiráciu, ako ísť ďalej.“

Xénia prišla pre dva a pol rokom  o syna. „Mohla som sa porozprávať s ľuďmi, ktorým sa stalo niečo podobné. A hoci som nehovorila veľa, pomohlo mi už aj to, že ma ostatní vypočuli,“ hovorí  jednoducho.

Lenka prišla o manžela a jej synovia o otca. „Pomoc Plamienka nás všetkých troch posunula. Okrem toho, že tu pomáhajú mne, pomáhajú aj mojim deťom. Ľudia majú často strach rozprávať o smrti a o procese smútenia. Tu som mohla hovoriť o tom, čo cítim a ako mi je. Počiatočné fázy po strate som prežívala sama. Som introvert a hoci som vždy váhala, či hovoriť o svojich emóciách, tu som si uvedomila, že práve rozprávaním o pocitoch ich dokážem spracovať. Bolo zaujímavé počuť aj iné názory a skúsenosti.“

Soňa využila spolu s Paľkom viaceré formy pomoci Plamienka a odporúčala by ju aj iným. „Nejde iba o stretnutia, iba o dve hodiny života. Odtiaľto si odnesiete niečo, k čomu sa môžete vždy vrátiť. A to je na nezaplatenie.“

Lenka tvrdí: “Nemám pocit, že by smútok ustúpil. Učím sa však budovať si život okolo smútku. Plamienok mi ukázal, že so smútkom sa dá pracovať. Uvedomujem si, že môžem byť vďačná za veľa vecí a život nám ponúka mnohé malé radosti. So smútkom prichádza strach aj neistota. V Plamienku som si uvedomila, že ich dokážem pomenovať a že nie som voči nim bezmocná.“

Peter tvrdí, že v prvých mesiacoch po smrti manželky potreboval vedieť, že pre dcéru I pre seba „niečo robí.“ „Plamienok  mi túto potrebu vyplnil. A hoci som často odchádzal plný rôznych pocitov, neboli len ťažké a smutné. Často sme sa aj zasmiali, dokázali sme navzájom svoje pocity zdieľať, inšpirovali sme sa a motivovali. Rodičia detí, ktorí stratili milovanú osobu a ktorí váhajú, či kontaktovať Plamienok, by to mali skúsiť. Ak cítia, že potrebujú pomoc, tu ju nájdu."

Od októbra otvárame terapeutické skupiny pre rodičov po strate partnera alebo dieťaťa. Prihláste sa prostredníctvom online prihlášky.

Vypočujte si celý rozhovor s rodičmi v našom podcaste.