Truman

Kamaráti z detstva Julián a Tomás kedysi tvorili nerozlučnú dvojicu. Ich priateľstvo však nakoniec postupne vyprchalo. Zatiaľ čo rozvedený bohém Julián zostal v Španielsku, kde prežíval vzostupy i pády počas svojej hereckej kariéry, introvertný Tomás emigroval do Kanady, kde si vďaka svojej práci, žene i deťom vybudoval pokojný život. Keď jedného dňa neočakávane zazvoní Tomás na dvere svojho madridského priateľa, ich priateľstvo sa razom obnoví, akoby ani nikdy nevyhaslo. Spoločne strávia štyri dní v meste plnom nostalgických spomienok a nezabudnuteľných zážitkov. S vedomím, že si počas svojho stretnutia budú musieť dať posledné zbohom. 

Režisér a scenárista Gesc Gay rád pracuje s kontrastom. Viete si predstaviť bizarnejšie spojenie ako sú títo dvaja priatelia? Úvodná snímka filmu nás uvádza do pokojného kanadského mestečka, kde je tak ticho, že počuť ako padá sneh. Potom niekoľko hodín letu a ste v horúcom Madride, kde ulice priam kypia životom. Julián je vášnivý extrovert, “čo na srdci, to na jazyku” užívajúci si život, pritom veľmi citlivý a zraniteľný. Tomás je zase pokojný a vyrovnaný, veľa toho nenahovorí, avšak so svojráznym zmyslom pre humor.

Julián už viac ako rok bojuje s rakovinou. Jeho jediný spoločník je verný pes Truman. Sledujeme chvíle, ktoré spolu priatelia trávia, ich dialógy plynú ako pokojná rieka, z ktorej sa občas stane riava. Obrazy a dialógy sa zvyčajne točia okolo praktických otázok, ktoré prináša blížiaci sa koniec: Spoločná návšteva lekára, počas ktorej Julián odmietne ďalšiu chemoterapiu, a návšteva krematória patria k najsilnejším scénam.

“Jediné, na čom záleží, sú naše vzťahy. Láska a rodina. Ty a ja. Truman a ja.”

Postava Tomása hraničí až z predstavou ideálneho priateľa: Svojho druha nikdy nesúdi, je mu k dispozícii akúkoľvek hodinu, je ochotný rešpektovať Juliánove bláznivé nápady (blesková návšteva syna v Amsterdame), platí všetky finančné výlohy. Žiadne rady do života a jeho názory. Jednoducho je prítomný a zostáva s ním, kedykoľvek to potrebuje. 

“Vieš, niečo dôležité som sa od teba naučil. Že nikdy nechceš a nečakáš žiadnu protislužbu. Si štedrý.” - hovorí o svojom priateľovi Julián. 

A pokračuje: “A ty? Čo si sa naučil odo mňa?”

“Nič. Len veci na hrane. Byť odvážny a ísť hlavou proti múru…”

Áno. Julián si až urputne stráži hranice svojej osobnej slobody. Keď už cíti, že ho choroba pripravuje o dôstojnosť, oznámi svojim blízkym a lekárom, že odmieta pasívne čakať na bolestivý odchod zo sveta. Aj napriek odporu okolia Tomás stojí aj tentoraz na strane priateľa. Ale aj otvorený a úprimný Julián narazí na svoje limity a podľahne stereotypom v podobe strachu, že pravda môže ublížiť tým, na ktorých nám najviac záleží.

Z formálnej stránky je to konverzačný film, ale vďaka skvelým hereckým výkonom ste napokon sklamaní, že film nemá väčšiu stopáž. Civilný prejav hereckých hviezd Ricarda Darína a Javiera Cámaru je tak presvedčivý, že máte pocit, že sledujete dokument. 

“Áno, tie urny sú naozaj malé. Nakoniec z človeka ostane celkom málo.” 

Pes Truman je napokon dôležitá postava. Keď mu Julián na letisku naposledy zamáva, je to aj jeho “Adiós” životu.

Po zhliadnutí filmu tušíme, bez pocitu viny, že v existenciálnej situácii blížiacej sa smrti sú akékoľvek rady zbytočné. Že jednoduchá prítomnosť našich blízkych znamená viac než vzletné reči. Že to ticho je vlastne odvaha prijať skutočnosť, že smrť je len ďalšia súčasť života.


Foto: Toronto International Film Festival