STROM BEZ KOREŇOV NIE JE STABILNÝ A NEPRINESIE VEĽA ÚRODY

STROM BEZ KOREŇOV NIE JE STABILNÝ A NEPRINESIE VEĽA ÚRODY STROM BEZ KOREŇOV NIE JE STABILNÝ A NEPRINESIE VEĽA ÚRODY

Milovať a trpieť sa učíme už ako deti. Počúvame a všímame si rodičov či iných dospelých, ktorí sú nám blízki. Čo o láske, utrpení a živote (ne)rozprávajú a ako ich žijú? Je život náročný boj, v  ktorom musíme byť ostražití a spoliehať sa len sami na seba alebo je to cesta, na ktorej aj v náročných obdobiach je vždy možné nájsť toho, kto nám pomôže? Čo život, ktorý sa blíži ku koncu, chorému človeku ponúka a čo mu naopak berie? Čo ponúka a čo berie tým, ktorí sú okolo neho?   

Priala by som si, aby sme žili v spoločnosti, ktorá nenechá ľudí, dospelých či deti neznesiteľne trpieť a nenechá ich osamotených v tých najzraniteľnejších obdobiach – ani na začiatku ani na konci života. Je to prejav lásky a  ľudskej spolunáležitosti. Potrebujeme ich všetci k tomu, aby sme prežili a  aby náš život bol naplnený. 

Lekárske povolanie vzniklo ako solidárna odpoveď jednotlivca aj spoločnosti na utrpenie človeka. Medicína (ne)dávnych dôb bola najmä paliatívna, zmierňujúca ľudské utrpenie. Pokrok dnešnej medicíny je veľký, ale  som presvedčená,  že tento prvotný cieľ –  zmierniť utrpenie a  zlepšiť  kvalitu  života  človeka  s nevyliečiteľnou chorobou – bude vždy náplňou medicínskej praxe. Strom bez koreňov nie je stabilný a neprinesie veľa úrody. Preto okrem rozvoja „víťaznej“ medicíny sa potrebujeme vrátiť k jej koreňom a rozvíjať aj paliatívnu liečbu a starostlivosť.  

Žijeme omnoho dlhšie ako žili naši predkovia. Ľudská populácia starne a  počet ľudí, ktorým by paliatívna starostlivosť pomohla, narastá. Vzrastá aj počet dlhodobo vážne chorých detí, ktoré potrebujú špecializovanú paliatívnu starostlivosť.  Na paliatívnu liečbu a starostlivosť sme však „zabudli“. Radosť z  pokroku medicíny, z  úspechov nových liečebných postupov zatienila uvedomenie si konečnosti života a potrebu venovať pozornosť aj liečbe a  starostlivosti v období, keď vieme, že život sa blíži k svojmu koncu. 
 
Veľa sa dnes hovorí o slobode človeka a jeho práve na život a smrť. Mantinely pomoci a naplnenia tohto práva vytyčujeme vo verejnej diskusii a následne schválením právnych dokumentov. Tie určujú, čo my, lekári, sestry či iní odborníci môžeme a čo nie. Medicína je v svojej podstate o živote. Legislatívne zmeny, ktoré by vytvárali podmienky na rozvoj paliatívnej starostlivosti, by mali predchádzať legislatívnym zmenám, ktoré vytvárajú podmienky na jeho predčasné ukončenie. Aby si skutočne ľudia mohli vybrať a  neukončovali život zo strachu, že im nemá kto pomôcť. 

Na Slovensku je dnes paliatívna starostlivosť o deti aj dospelých veľmi málo rozvinutá. Nemáme dostatok vzdelaných zdravotníkov, nemáme dostatok paliatívnych oddelení, ambulancií, kamenných či mobilných hospicov. Ak dieťa či dospelý nežije doma, nie je možné poskytovať paliatívnu starostlivosť v  zariadeniach sociálnych služieb. Nemáme jediné detské paliatívne oddelenie, ani ambulanciu. Všetky detské hospice fungujú v rámci tretieho sektora a musia si na svoju činnosť zohnať peniaze od darcov. Nemáme dobre nastavený systém platieb, ktorý by umožňoval zdravotníckym zariadeniam poskytovať kvalitnú paliatívnu starostlivosť. Pacienti nemajú možnosť vopred vyjadriť svoje priania, ak by ich zdravotný stav bol nevyliečiteľný a neboli už schopní sami rozhodovať. Nemáme toho veľa.

A tak sa prihováram, skôr než budeme uzákoňovať právo na ukončenie života, venujme energiu, čas a trochu peňazí rozvoju paliatívnej starostlivosti. V konečnom dôsledku, tí z nás, ktorí dnes rozhodujeme, o pár rokov túto starostlivosť s najväčšou pravdepodobnosťou budeme potrebovať.
MUDr. Mária  Jasenková
MUDr. Mária Jasenková 13.10.2023