Smútok po strate mojej mamy ma vedie, učí, mení a posúva k hlbšej radosti
Pred niekoľkými rokmi som ani netušila, že smútok môže byť dôležitý pojem, či dokonca veľký problém. Slovo smútok/smútenie som síce teoreticky poznala, počula som ho od iných a dokonca ho niekedy aj automaticky používala vo všeobecných frázach, ako napr.: „Je dôležité smútiť“, „Dajte si na smútok čas“ alebo „Smútok je prirodzený, nevyhýbajte sa mu“. Veľmi ľahko som ho dokázala používať pre iných, ale len ako všeobecnú pravdu a nie niečo, čomu by som poriadne rozumela - čistá automatika odkukaná od iných. Nikdy som sa však nad tým hlbšie a skutočne nepozastavila - nikdy som si to nedovolila prežiť. Bolo to niečo, čo sa akosi netýkalo mňa, nebol to môj príbeh. Ja som bola predsa silná. Nepotrebovala som to. Brala som to tak, že to môže byť prospešné alebo užitočné pre ostatných, ale nie pre mňa. Nie, ďakujem, ja som v najlepšom poriadku...
Moja strata
Tu by som rada len stručne popísala moju/našu situáciu, moju stratu. Keď som mala 18 rokov, prišla som o mamu, ktorá zomrela na rakovinu. Jej smrť bola očakávaná, i keď to nikto nikdy nevyslovil nahlas. Rakovinu jej diagnostikovali 13 rokov pred smrťou a počiatočná a vlastne celková prognóza bola oveľa horšia. Takže istým spôsobom bol zázrak, že žila tak dlho. My deti, ja a moja o 7 rokov mladšia sestra, sme boli informované až, no povedala by som, až ku koncu, keď sa veci stali naozaj vážnymi a nedali sa nijako skryť. To mohlo byť tak pol roka pred jej smrťou. Samozrejme, že som už predtým tušila, že sa niečo deje, ale nevedela som nič konkrétne. Niekedy som mala zvláštny ťaživý pocit, že vo vzduchu visí nejaké tajomstvo a bola som presvedčená, že sa to týka mojej maminy a jej zdravia. Posledné mesiace boli hlavne o starostlivosti o ňu, keďže zostala doma. Jej fyzické a psychické zdravie bolo čoraz horšie. Mohla som sa iba prizerať na rýchlo eskalujúcu premenu mojej najobľúbenejšej osoby na celom svete: zo silnej, nezávislej, pozitívnej ženy sa stával zúfalý, vychudnutý a frustrovaný človek. Zomrela doma, v marci 2009, v bolestiach, a od tej chvíle žijeme bez našej maminy.
V mojej hlave
Tento odsek som nazvala „v mojej hlave“, keďže môj obranný systém začal naplno fungovať, myslím, že bol dokonca „zapnutý“ aj počas posledných pár mesiacov maminho života. Vytvoril hrubú stenu a uzamkol moje emócie kdesi hlboko vo mne, kde som k nim nemala prístup. Teraz už viem, že toto všetko bolo nevyhnutné, že som nebola pripravená im vtedy čeliť, nebola som pripravená na takú veľkú bolesť. Chránilo ma to, dávalo mi to možnosť fungovať a ísť v nejakej forme ďalej.
Mám však jednu silnú spomienku, tesne po maminej smrti, keď som bola k sebe na okamih, na malú chvíľu úprimná a dovolila som si aspoň niečo málo hlbšie prežiť a precítiť. Bolo to hneď na druhý deň. Na strednej škole sme mali písomné maturity a ja som bola rozhodnutá ísť, keďže už vtedy som vedela, že chcem byť tá silná, tá čo ju nič nerozhádže. Bol tam vlastne aj druhý dôvod a to, aby sa nikto dozvedel, čo sa nám stalo. Súčasťou skúšky bola slohová práca, ktorej tému sme si mohli vybrať z viacerých možnosti, ktoré nám boli na mieste oznámené. Od prvého momentu, keď som videla témy, som ihneď vedela, ktorú si vyberiem. Mala som pocit, že táto téma bola vytvorená práve pre mňa a pamätám si to ako včera, keď učiteľka napísala na tabuľu: „Odišla som, hoci som mala zostať“. Tak som začala písať a bez nejakého uvažovania som ju celú napísala v prvej osobe „ja“, napísala som ju ako moja mamina, akoby v mene mojej maminy, akoby za ňu. Napísala som, že som zomrela a zanechala som 2 dcéry na tomto svete, že som zomrela predčasne. Napísala som, ako mi je ľúto, že som musela odísť, že som nechcela... Napísala som svoju spoveď, ktorá bola plná frustrácie, hnevu, smútku a strachu. Vedela som, že to teraz a tu môžem všetko napísať a nikto sa nedozvie, že je to skutočné, že je to vlastne naša realita. Tu som si to mohla dovoliť, no a potom som sa opäť jednoducho prepla do svojho bezpečnostného režimu bez pocitov.
Všetko sa zmenilo, no my sme sa tvárili, akoby sa v našom živote nič nestalo. Pokračovali sme jednoducho ďalej. Dokonca by som povedala, že sme toho možno začali robiť viac, snažili sme sa neustále niečím zamestnať. Náš tatino neustále vymýšľal rôzne podujatia, výlety, či dovolenky, ktorými sa nás snažil rozveseliť. Keď sme neboli zaneprázdnení zábavou, tak sme pracovali na niečom inom - v škole, v práci, na nejakom sebazdokonaľovaní. Začali sme byť „silnou“ rodinou, ktorá všetky problémy zvládne s ľahkosťou a úsmevom.
No a odvtedy som začala žiť dva oddelené samostatné životy. Jeden dospelácky, v ktorom som sa rýchlo transformovala a začala zastupovať maminu úlohu. A druhý, môj minulý, pubertálny. V ktorom som sa zúfalo snažila nič nezmeniť, dokonca som o mojej strate nepovedala ani kamarátom, len aby všetko zostalo normálne. Nechcela som, aby sa na mňa pozerali s ľútosťou, aby sa na mňa pozerali inak. Už viem, že tento stav nebol dlhodobo udržateľný, ale mne sa ho podarilo udržať dlhých 14 rokov, len s veľmi malými obmenami a tak málo zdieľaním.
O 14 rokov neskôr...Emócie, konečne?
Nie je úplne pravda, že som 14 rokov nič necítila. Žila som relatívne normálny život, bola som aj zamilovaná, mala som svoje vzostupy a pády ako ostatní, nejako som našla spôsob, ako opäť normálne pokračovať, žiť. Čo bolo možno iné je to, že som mala v sebe veľkú uzavretú krabicu s pocitmi, ktoré som si úplne neuvedomovala. Boli tam, boli schované, z času na čas veľmi nečakane vyšli na povrch v rôznych nečakaných podobách. Bolo to vo chvíľach, keď som stratila kontrolu nad vecami a nevedela nič ovládať. Bolo to proste z času na čas, kedy sa do popredia dostalo moje iracionálne ja... Ale myslela som si a ospravedlňovala som to tým, že je to úplne normálne, že každý občas stratí nervy, svet je stresujúce miesto, ktoré je niekedy nespravodlivé. Takže je dokonca prirodzené kričať, hnevať sa a byť frustrovaný aj keď situácia nie je až taká vážna. Dokonca som privítala vysvetlenie, že som len nervóznejšia ako ostatní. Že je to moja súčasť, nič zvláštne, som len úplne obyčajný cholerik, ale inak podávam výkon, ľudia sa na mňa môžu spoľahnúť, vždy sa postarám a odkontrolujem, aby boli veci hotové, a mám to všetko pod kontrolou. Myslím si, že moje takzvane skryté pocity boli najviac viditeľné, keď som sa nahnevala. Zakaždým som totiž pociťovala veľmi silný hnev, aj pre malé drobnosti bol oheň na streche. Toto všetko časom naberalo na intenzite a na konci fázy, ktorú som tu pomenovala „v hlave“, som bola väčšinu času hlavne nahnevaná. Bola som nahnevaná na všetkých, na celý celučičký svet. Nevedela som prečo, nikdy som nad tým ani nepremýšľala, bola som jednoducho nahnevaná, a nebola som vôbec schopná vnímať, že tento hnev môže ísť zo mňa a nie od okolia. Nejakej forme zrútenia, ako som si to nazvala, sa jednoducho nedalo vyhnúť. Poslednou kvapkou sa nakoniec stal môj pozitívny test na covid dva dni pred Vianocami. Neuveriteľne som sa ten rok tešila na Vianoce, bola som na ne úplne fixovaná, mala som totiž za sebou dosť ťažké obdobie. Vianoce s rodinou vtedy pre mňa predstavovali niečo stabilné a bezpečné, myslela som si, že presne to teraz potrebujem, že ma môžu na chvíľu ochrániť od mojich nepríjemných pocitov, ktoré sa priam drali na povrch. Takže keď som uvidela čiarku, ktorá indikovala pozitívny test a bolo jasné, že Vianoc s rodinou sa nezúčastním, jednoducho som sa zrútila, úplne som sa opustila. Moje racionálne ja zlyhalo na plnej čiare a prosto niekam odišlo. Zostala som sama so smútkom, hnevom, frustráciou a bolesťou. Ležala som celé dni v posteli a plakala, čo plakala, revala iba s malými prestávkami. Nedalo sa to nejaký čas zastaviť. No a keď som sa nakoniec predsa len upokojila, uvedomila som si, že už neviem takto ďalej fungovať, že niečo so mnou nie je v poriadku. Síce som už toľko neplakala, ale cítila som sa úplne hrozne. A keďže som nebola zvyknutá požiadať o pomoc, nevedela som, čo ďalej, čo mám vlastne robiť, ako s takýmto niečím zaobchádzať. Zrazu som sa cítila slabá, úplne paralyzovaná, fungovala som iba v nejakom automatickom móde. Trvalo ďalšie dva mesiace, kým som sa konečne odhodlala a dohodla si termín u terapeuta. Síce som to vtedy nevedela, ale bol to môj prvý krok k pochopeniu mojich schovávaných pocitov, môj prvý krok k sebe.
Niečo hlbšie a zvláštne radostné
Môže sa zdať, že teraz vynechám nejaké tie fázy smútku alebo niektoré časti procesu môjho smútenia. A áno medzi mojím zrútením a nasledujúcimi udalosťami je akási medzera, stalo sa veľa ďalších vecí, no chcela som sa tu zamerať hlavne na situácie, ktoré ma transformovali, posunuli ďalej, ktoré boli pre moje smútenie kľúčové.
Je náročné určiť presný čas, deň či hodinu, keď som konečne pocítila úľavu a začala cítiť niečo hlbšie. No veľmi jasne si spomínam na 3 situácie, ktoré sa síce neodohrali v rovnakom čase alebo období, no boli kľúčové pre moje uzdravenie. Stali sa úplne nečakane a neplánovane. Rada by som však podotkla, že v období, kedy sa stali som bola otvorenejšia a možno aj pripravenejšia na svoj smútok, na svoju bolesť. Nedokážem to povedať s istotou, no myslím si, že ak by sa presne tieto situácie stali napríklad 2 roky po mamininej smrti, pravdepodobne by som nimi iba preplávala a nevšimla si na nich nič podstatné, neprecítila by som ich. Ak by sa mi presne to isté stalo vtedy, asi by som nevidela alebo nerozpoznala, že sa deje niečo dôležité. Jednoducho som vtedy ešte nebola pripravená dať voľný priechod svojim emóciám. Chcem tým povedať, že aj načasovanie bolo pre mňa veľmi podstatné. Všetky tieto tri situácie sa stali potom, ako som sa rozhodla, že sa konečne zbavím svojej ochrany, vyjdem zo svojho bezpečnostného módu, ktorý mi už nefungoval. Nebolo to však nejaké vedomé rozhodnutie, boli to chvíle, keď moje pocity konečne zvíťazili nad mojim veľmi silným racionálnym myslením a ja som začala objavovať samú seba.
Prvá situácia nastala počas mojej terapie, keď som ešte ani len trošičku netušila, že mám problém so smútkom, či smútením. Išla som tam, pretože som už nemohla normálne fungovať, nedokázala som byť šťastná, väčšinu času som cítila hnev a frustráciu. Vtedy som si myslela, že problém je inde, hľadala som ho inde, myslela som si, že to celé nie je vo mne, ale vo svete naokolo. Iba tak informačne som sa terapeutke zmienila, že som stratila maminu. Vedela som, že ma táto skutočnosť definuje, že je to moja dôležitá súčasť, no bola to už dávna minulosť, nič čo by bolo treba riešiť. Pravdepodobne som to spomenula aj preto, aby som terapeutke dokázala, že som silná, že mám niečo za sebou a viem sa vyrovnať s ťažkými situáciami. Po niekoľkých sedeniach si spomínam na jedno, v ktorom sme sa rozprávali o mojej mamine, kedy som si síce uvedomovala, že je to smutná téma a že mi z času na čas stále chýba, no nič vážne to predsa už nebolo. Nepamätám si presne situáciu, v ktorej som ju spomínala, ale pravdepodobne som len ilustrovala niečo iné. No moja terapeutka sa tvárila veľmi vážne a povedala vetu, ktorá ma jednoducho a prosto zlomila. Povedala: Musí to byť ťažké, že vás mamina opustila v tak mladom veku. A bolo to zrazu na stole, niečo sa vo mne prebudilo. Opustila ma, opusTILA MA, OPUSTILA MA? Ako to môže vôbec povedať? Moja mamina zomrela, nezbalila si kufre a neodišla. Môže niekto opustiť milovanú osobu, aj keď nie je v jeho moci zostať alebo odísť? To všetko bolo vtedy v mojej hlave... Moje telo veľmi rýchlo nekontrolovateľne zareagovalo veľmi silným plačom, bolo to vonku... Bola som opustená, zostala som tu sama... Nielen v srdci ale v celom tele som cítila bolesť. Otvorila som svoju tak dlho schovanú krabičku s pocitmi a ako prvý vyplával na povrch smútok. Konečne sa smútenie mohlo začať, konečne sa mohlo pretransformovať, pohnúť... Je to bolestná spomienka, silná spomienka. No ale na moje obrovské prekvapenie po bolesti prišla úľava, prišli priam hrejivé pocity, prišla láska. Začala sa nová fáza, ešte som nevedela, ako ju pomenovať, a nemyslím si, že je dôležité túto fázu pomenovať, ale bola to fáza, v ktorej som začala zo svojej straty získavať.
Druhá situácia nastala počas mojej púte v Španielsku do Santiaga de Compostela. Išla som sa tam zastaviť, oddýchnuť si, prejsť sa, poplakať si a konečne byť sama so sebou a svojimi myšlienkami a emóciami. Veľmi som sa chcela uzdraviť, cítiť sa lepšie. Vtedy som si však myslela, že mojím hlavným cieľom je spracovanie rozchodu s bývalým priateľom, že to je tá vec, čo ma ťaží, že to ostatné sú iba také malé malichernosti. Počas cesty som si však uvedomila, že ma ťažia viaceré veci, čo sa stali v mojom živote a začala som premýšľať o udalostiach, ktoré sa mi stali, o ľuďoch, ktorých som stratila a nemala čas to celé spracovať. A keďže som chcela naplno zažiť Santiago a spojenie s ostatnými, začala som premýšľať, ako to mám vlastne spraviť. Niekde počas cesty, nepamätám si presne kedy, asi to bol proces, som si stanovila cieľ. Bola som odhodlaná, že sa s niekým podelím o svoj príbeh, o svoj smútok, ktorý bol jeho veľkou súčasťou. Nevedela som s kým, ale vedela som, že niekoho si už jednoducho nájdem a urobím to.
Toto všetko určite ovplyvnila toľkokrát použitá a najobľúbenejšia otázka na Camine: „Prečo si tu? Aký je tvoj príbeh?" „Prečo Camino?“ Pamätám si, že moje prvé odpovede boli také všeobecné, neúprimné a hlavne neosobné. Povedala som niečo ako: „Chcela som sa na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si a byť sama so sebou.“ Bola to síce všetko pravda, no nebola som vôbec spokojná so svojimi odpoveďami, pretože na druhej strane bolo väčšinou toľko pekných, úprimných a osobných slov. Ľudia sa delili o svoje pocity, svoje príbehy, o seba. Pre väčšinu z nich to bolo tak prirodzené a z môjho pohľadu tak odvážne a krásne. Počas dní som najradšej kráčala sama, aby som si vychutnala svoju samotu, ale zároveň som si od istého momentu mojej cesty začala pripravovať monológ, ktorý som chcela vypustiť do sveta. Pripravovala som si svoju osobnú spoveď. Predstavovala som si aj situáciu, ako to celé spravím, ako to celé poviem nahlas, ako to celé pozdieľam s ostatnými. Pripravovala som si presné slová, vytvárala som si vlastne až príliš presný scenár. Zároveň som sa však bála, ako môžu a budú ľudia na toto všetko reagovať, bola som z toho vydesená, no jednoducho som vedela, že sa nechcem vrátiť bez toho, aby som svoj príbeh zdieľala.
Možno si teraz hovoríte, že to bolo opäť také kontrolované, plánované a racionálne. A áno, v istom zmysle bolo. Ja som sa vtedy vlastne pripravovala podeliť sa o holé fakty z môjho života. Môj prejav, moja spoveď vtedy neobsahovali pocity a emócie, no i tak to bol pre mňa dôležitý krok. Chcela som sa o niečo podeliť, podeliť sa o niečo osobné, niečo zo mňa. A teda na konci alebo v posledný deň mojej cesty som to urobila, vyrozprávala som svoj príbeh a na moje veľké prekvapenie ho ostatní prijali a ja som sa cítila príjemne a bezpečne. No situácia, ktorá bola pre mňa prelomová, nebola tá s mojím vopred nachystaným a tak precízne plánovaným zdieľaním. Bolo to niekoľko dní pred ním, počas spoločnej večere v jednom z albergue (špeciálne ubytovanie len pre pútnikov). Bolo to malý domček, len pre 10 pútnikov, majiteľku a jedného dobrovoľníka. Pripravili nám domácu večeru a všetci sme si posadali k jednému veľkému stolu. A tam si v domácej atmosfére 10 úplne cudzích ľudí jeden po druhom vymieňali svoje životné príbehy. Povedala by som, že to bolo určite viac ako životné príbehy. Podelili sa o svoje najhlbšie bolesti, zlomené srdcia, obavy, ale aj radosti a šťastie. Ja som vtedy ešte nebola pripravená podeliť sa o ten svoj a tiež som si na nejakej úrovni uvedomovala, že ten môj je stále veľmi racionálny, plánovaný a je len čiastočne od srdca. Dôležitá je však pre mňa spomienka na tento večer. Bola som tak ohromená rôznymi príbehmi, reakciami, rôznymi pohľadmi a hlavne prijatím od všetkých. Mojou hlavnou spomienkou z tohto večera nebol nejaký fakt, nejaké slová alebo niečo hmatateľné, ale bol to pocit. Pamätám si, že som cítila niečo veľmi silné, niečo hrejivé a slovami neopísateľné. Keď som išla spať, mala som na tvári úsmev, nezastaviteľný úsmev. Zobudila som sa ľahšia, šťastná a s pocitom, že všetko bude v poriadku. Myslela som na ľudí, ktorých som v minulosti stratila, a cítila som sa vďačná, že boli v mojom živote. Že som s nimi mohla zdieľať časť svojho života, že, že som ich mohla poznať. Cítila som ich lásku a podporu.
A treťou významnou situáciou bol druhý deň začiatku workshopu v Plamienku. Bola som si vtedy tak istá a presvedčená sama o sebe, že som skoncovala so svojim smútkom, že je to vyriešené a akosi za mnou. Že som v poriadku a stabilná. Už som cítila lásku a podporu svojej maminy. Cítila som úľavu a hrejivé pocity z mojej straty. Takže sa mi zdalo, že je to pre mňa vybavené. Myslela som si, že som sa poučila, prežila si to a všetko sa skončilo, uzavrelo. Opäť ma však prekvapilo moje vnútorné prežívanie, ktoré ma viedlo vpred k novým skúsenostiam. Všetko to spustilo jedno cvičenie, v ktorom sme mali namaľovať niečo pre našich blízkych, ktorých sme stratili a predstaviť si, že im tento odkaz posielame. Okamžite som vedela, že namaľujem jednoduché srdiečko, no trvalo mi hodnú chvíľu kým som vedela priložiť červenú ceruzku k papieru. Len som tam tak sedela a nebola som schopná hneď začať. No nejako som asi začala, ani neviem ako sa mi to podarilo, ale potom ako som namaľovala červené srdce som vedela, že sa vo mne niečo pohlo. Že je to silné a chce sa to dostať von a byť rozpoznané. Že môj smútok je v pohybe. Už som bola plná emócií, ale ďalšia časť bola ešte náročnejšia. Po výrobe obrazu sme si mali predstaviť, ako posielame svoje maľby s odkazom človeku, ktorému chceme. Začala som si predstavovať, že posielam svoje srdce mamine. No a zase to prišlo. Plakala som a plakala, tak veľmi som plakala. Mala som pocit, že nebudem môcť prestať. Zároveň som si v tej chvíli uvedomila, že môj súčasný smútok uvoľnil aj moju lásku k mamine, respektíve lásku, ktorú som tak zúfalo chcela dať. Že nejde len o jej lásku ku mne, ktorú som už cítila, ale aj o moje hlboké city, ktoré boli skryté vo mne. Strach ich predo mnou skrýval. Strach, že bude tak bolestivé, dokonca neznesiteľné si ich prežiť. No a po bolesti opäť prišla moja obľúbená úľava. A ja som opäť získala. Získavala som späť svoje pocity a tiež niečo viac, niečo hlbšie, niečo čo by som chcela ďalej využiť, ďalej dať, pomôcť, milovať.
A môj malý osobný „záver“
Aj z literatúry už viem, že smútok je spoločný pre všetkých, nikto z neho nie je vylúčený. Smútok a smútenie môžu mať podobné fázy a je len na nás, ako sa s nimi vyrovnáme. Stratila som veľa. Táto strata, strata maminy, mojej mamičky bola a je najbolestivejšia vec v mojom živote. Roky som to celé zľahčovala, správala som sa tvrdo, bola som silná a snažila som sa tomu všetkému vyhnúť. Tej bolesti, tej strate, tomu všetkému. Mala som strach. Neuvedomovala som si, že tým, že vytláčam všetky tie pre mňa negatívne bolestivé veci, vytláčam aj toľko dobrých. Že môžem aj niečo získať, niečo hlbšie. Takže teraz som tu. Neviem, či som prekonala alebo skončila so svojim smútením, myslím, že vlastne s ním nikdy nebudem hotová. Myslím si, že bude vždy so mnou a z času na čas sa bude transformovať, meniť, posúvať. Bude ma učiť, viesť a pomáhať mi.
Plamienok ponúka rodičom detí, ktoré stratili blízkeho, bezplatné konzultácie s psychológom ako aj individuálne a skupinové terapie pre deti, tínedžerov aj dospelých. Môžu sa na nás obrátiť kedykoľvek, krátko po úmrtí, ale aj neskôr. Počas konzultácie spolu hľadáme ako dieťaťu pomôcť doma aj v škole. Rozprávame sa spolu aj o tom, čo si všímať, aby sme včas zachytili, že dieťa potrebuje odbornú pomoc psychológa.
Všetky terapeutické aktivity sú bezplatné a hradíme ich z 2% z daní, z darov ľudí, firiem aj organizácií. Ďakujeme.
Všetky terapeutické aktivity sú bezplatné a hradíme ich z 2% z daní, z darov ľudí, firiem aj organizácií. Ďakujeme.
MUDr. Mária Jasenková
14.6.2024