Samirovi Plamienok pomohol po ťažkom kovide, dnes môže dýchať sám

Dvanásťročný Samir sa dostal do starostlivosti Plamienka minulý rok v júni. Keďže kvôli svojej diagnóze a zlému zdravotnému stavu patril medzi veľmi zraniteľné deti, infekcia kovidu ho takmer zabila. „Samir má vývojovú poruchu mozgu, má vážne príznaky, je epileptik a autista,“ hovorí jeho mama. „Pred kovidom ešte dokázal chodiť po špičkách. Už pred nákazou sa však jeho stav dramaticky zhoršil a v Banskej Bystrici ho museli pripojiť na mimotelový obeh,“ rozpráva Samirova mama Klaudia o ťažkých chvíľach. „Dvakrát ho zachraňovali, pľúca mu fungovali na 10 percent, už vtedy hovorili, že jeho šanca na prežitie nie je veľmi vysoká.“ 

Samir sa kovidom nakazil  minulý rok v marci. „Okamžite dostal vysoké horúčky a začal kašľať, rýchlo sa objavili problémy s dýchaním. Zavolali sme lekára, ktorý zistil, že Samir má kovid a hneď ho vzali do nemocnice. Veľmi rýchlo sa to zhoršovalo,“ rozpráva  Klaudia. V nemocnici ho museli uviesť do umelého spánku a napojiť na umelú pľúcnu ventiláciu. „Modlila som sa k Bohu a dúfala som, že to prežije. Keď mi lekári dali nádej, že to tak bude, bola som im nesmierne vďačná. Samir bol totiž v hroznom stave. Keď som ho videla, bol veľmi opuchnutý a zmenený, neprajem taký pohľad žiadnej mame. Kvôli kovidu som prišla aj o otca a veľmi som sa bála, že budeme mať dva pohreby,“ trasie sa Klaudii hlas.

Samir strávil v umelom spánku na pľúcnej ventilácii dlhé tri mesiace. „V nemocnici urobili pre neho maximum. Pani primárka mi pred jeho prepustením navrhla, aby sme sa skontaktovali s Plamienkom. Povedala: Nebojte sa, Plamienok sa bude o neho doma dobre starať . Tie slová mi zostali v srdci,“ hovorí Samirova mama.

Samir odchádzal domov s domácou pľúcnou ventiláciou, mal v krku kanylu a na bruchu PEG, cez ktorý mu bolo treba podávať mixovanú a umelú stravu. „Lekári z Plamienka prišli hneď po našom príchode ku nám domov, povedali mi, ako mám čistiť PEG a kanylu - to všetko bolo pre mňa nové, neznáme veci. Aj predtým som ho musela kŕmiť, no dokázal sám hrýzť a prehĺtať. Tieto schopnosti však boli po dlhom ležaní v umelom spánku preč. Kovid jeho telo úplne zdevastoval. Moja mama bola z pohľadu na Samira zdesená. To bude mať v krku navždy?, pýtala sa ma. Povedala som jej - mami, neboj sa, ja sa s Plamienkom všetko potrebné naučím,“ spomína Klaudia.

Prvé týždne a mesiace boli podľa nej náročné. Bála sa najmä náhlych infekcií, ktoré by mohli ohroziť Samirov život. „Keď dostal horúčku, hneď som volala Plamienok. Viackrát sme sa museli vrátiť do nemocnice, no postupne nás nastavili na domácu liečbu. Sami, prekonal všetky infekcie, ktoré dostal. Teraz už má len kanylu, dýchací prístroj však nepotrebuje, dýcha sám cez deň i v noci,“ teší sa Samirova mama. Tvrdí, že náročné obdobie zotavovania jej syna by bez Plamienka nezvládli. „Nevedela by som, aké lieky mu mám podávať, čo mám robiť pri zhoršení jeho stavu. Jeho imunita bola veľmi zlá. Lekári z Plamienka zasiahli hneď a vedeli mu okamžite nasadiť liečbu. Pobyt v nemocnici bol pre neho rizikový, pretože by mohol znamenať ďalšiu nákazu,“ vysvetľuje Klaudia.  

Hoci Samir je vysoký a veľký chlapec, mentálne je na úrovni malého dieťaťa. „Je to moje bábätko. Veľmi rád sa ku mne túli, užíva si hladkanie a mojkanie. V nemocnici sa veľmi bál injekcií. Doma znášal všetky drobné kontrolné vpichy od sestričiek a lekárok Plamienka veľmi  dobre. Vie, že je doma, pri mne, v bezpečí. Často im asistuje aj náš psík Lea, sú dobrí kamaráti. So Samirom sme na seba veľmi naviazaní. Vďaka Plamienku môže byť tam, kde to pozná, kde sa cíti dobre.


Teraz sa jeho stav natoľko zlepšil, že nás Plamienok mohol prepustiť. Dávame to už sami. Síce s odretými ušami, ale dávame,“ usmieva sa Klaudia a dodáva: „Neviem, ako dlho budeme so Samirom ešte spolu. Áno, bolí ma občas z jeho dvíhania celé telo, je ťažký. Potrebuje 24-hodinovú opateru. Občas má ťažšie dni, je plačlivý. Keď mu je však lepšie, veľa sa smeje a vrtí sa pri hudbe v posteli. Miluje muziku.“

Klaudia sa snaží dopriať si aspoň pár okamihov aj pre seba.  „Keď je pokojný a mám chvíľu času, utekám so psíkom von. Potom zase pokračuje náš každodenný kolotoč. Ale urobím všetko na svete preto, aby sme mohli byť doma. A ďakujem Plamienku, že nám to umožnil.“