Príhody z Plamienka: O žiarivých okamihoch

V Plamienku pracujem dva roky. Predtým som robila vo veľkoobchodnej sieti administratívu. Prešla som viacerými oddeleniami a zúčastnila som sa aj na niekoľkomesačnom projekte v Nemecku. Po návrate som sa však už vo firme necítila dobre. Dala som si pol roka pauzu a rozmýšľala som, čo budem robiť ďalej. Ťahalo ma to k pomoci ľuďom, chcela som pracovať niekde, kde to bude pre mňa i pre iných mať zmysel a chcela som na sebe pracovať.  

Verím na osud, práve vtedy som objavila pracovné miesto v Plamienku. Nikde inde som sa už nehlásila. Nastúpila som ako administrátorka Centra smútkovej terapie, teraz už pracujem aj ako správca webu. Dostala som sa však aj k vzdelávaniu a dobrovoľníckej práci. Zúčastnila som sa víkendového stretnutia smútiacich rodín a vzápätí som nastúpila do polročného vzdelávacieho kurzu pre dobrovoľníkov.  

Bolo to o sebapoznávaní, bolo to obohacujúce, no v istých momentoch aj náročné. Dotýkali sme sa aj citlivých miest, ktoré som sa predtým možno bála otvoriť. Veľa sme pracovali so svojím prežívaním, so svojím smútkom. Pomohlo mi to však vcítiť sa do smútku iných. 

Po absolvovaní kurzu som v lete ako dobrovoľníčka  zažila letný terapeutický tábor pre deti a adolescentov, ktorí stratili blízkeho človeka. Išla som tam s tým, že chcem urobiť pre deti, čo sa dá a využijem, čo som sa naučila. Snažila som sa byť tam pre nich. Doteraz si v sebe nesiem zážitky a rozhovory s deťmi. Viaceré prišli za mnou, hovorili mi, ako im chýba rodič, či súrodenec, ktorého stratili. No hovorili aj o pekných spomienkach, o spoločných chvíľach. 

Hneď na začiatku, krátko po príchode, deti mali možnosť zavolať domov svojim blízkym. Môj telefón šiel z rúk do rúk a zrazu sa stratil. Mali ho dvaja chlapci, bratia. Objavila som ich zavretých v jednej zo spoločenských miestností. Videla som, že plakali. Mladší o chvíľu odbehol za deťmi, so starším Ondríkom som tam však dlho sedela. Zomrel im starý otec, ktorý ich odmalička vychovával. Ondrík hovoril o tom, ako veľmi mu chýba a pýtal sa, ako má s tou bolesťou ďalej žiť.  Bezradne hovoril, že nevie, čo má robiť. Spočiatku išiel z neho veľký smútok. Tábor mu však pomohol a postupom dní bol už uvoľnenejší. Veľmi rád tancoval, zabával sa, zapájal sa do hier. Tábor bol však pre neho aj miestom, kde si mohol dovoliť smútiť. Možno v bežnom živote to bolo pre neho ťažšie. 
 

S týmito deťmi som cítila blízkosť. Aj preto, lebo mne ako 4-ročnej zomrel otec. Boli veľmi spontánne, pýtali sa ma detsky zvedavo: A tebe kto zomrel? Brali to ako bežnú vec, občas som sa pousmiala nad ich "zoznamovacou formulkou”: Ahoj, ako sa voláš a kto ti zomrel? Bolo vidieť,  aké dôležité je pre nich stretnúť deti, ktoré mali rovnakú skúsenosť. Deti, ktorým sa stalo to isté, čo im...  Aj mňa skrátka brali tak, že tam "patrím".  

Spomínam si na vyčerpanosť, no tábor bol neuveriteľný zážitok. Z tých detí ide život, láska, obrovská chuť žiť, napriek tomu, že stratili blízkeho človeka. Na druhej strane ma dojímala ich úprimnosť, s akou prežívali svoj smútok a ich empatia voči smútku iných. Pamätám sa, ako veľmi som chcela dať im ešte viac. Zároveň si však uvedomujem, že  možno stačilo byť tam vtedy s nimi a pre nich. Obohatili sme sa navzájom, stretnúť sa s nimi bol dar aj pre mňa.
 

Ako dar som vnímala aj domácu návštevu, na ktorú si veľmi rada spomínam. Mala som možnosť ísť spolu s lekárkou Nikou do rodiny ťažko chorého dieťatka. Mala som pred návštevou rešpekt, veď nie som ani len zdravotnícky pracovník. Nič som neočakávala, hovorila som si, že sa nejako popri lekárke “zveziem”. Bol to Dominik, 8-mesačný dubáčik s ťažkým metabolickým ochorením. Trochu som sa návštevy aj obávala, predstavovala som si to totiž dramaticky: Čo ak bude mama celý čas plakať? Čo ak budeme plakať všetci? Nemohla som byť ďalej od pravdy.   

Tá návšteva bola nádherná. Okamih, ktorý som s nimi zažila, bol vysvietený, žiarivý. Z Dominikovej mamy išlo toľko lásky...Zobrala som si z nej od nich na celý mesiac:-) Dominik mal vážnu diagnózu, no stále žil a užívali si spolu každú chvíľu. Jeho mama mi hovorila, aké bohatstvo a dar je môcť byť doma s jej synom. Napokon sme ho mohli zo starostlivosti Plamienka prepustiť. No stretnutie s Dominikom a jeho mamou bola chvíľa, ktorá mi v Plamienku ešte dlho svietila. 

Ďakujeme našej administrátorke Monike za jej otvorenosť, dôveru a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne. 

Podporte nás prosím jednorazovým alebo pravidelným darom. Pomôžeme tak spolu. 
Ďakujeme.