Príhody z Plamienka: O veľkej a malej Sofii a o loďke s margarétkou

O Plamienku som sa prvý raz dozvedela, keď som na strednej škole čítala knihu Ema. Študovala som za sociálno-výchovnú pracovníčku a už vtedy som praxovala v hospici pre dospelých. Na vysokej škole som si počas štúdia psychológie vybrala ako voliteľný predmet smútkové poradenstvo. V tom čase som na to nemala osobitný dôvod, hoci ma táto téma zaujímala. Odhovárali ma od nej všetci, na čele s mojou mamou, ktorá bola zdravotná sestra. Tvrdila, že je to náročné a ja som príliš citlivá. Asi som sa však mala o tom naučiť viac. Ešte počas vysokej školy som totiž mamu stratila. Som jedináčik, žila som len s mamou a babkou, a bolo to naozaj ťažké.

Dozvedela som sa, že Plamienok usporadúva vzdelávací kurz a prihlásila som sa naň. Skončila som ho v čase, keď som končila aj vysokú školu. Našla som si inú prácu, ktorá s témou smútenia nesúvisela, tam som však dlho nevydržala. Neskôr som bola ako dobrovoľníčka na víkendovom stretnutí smútiacich rodín. Po ňom ma oslovil riaditeľ Centra smútkovej terapie v Plamienku, Iván Gómez, či by som k nim chcela ísť pracovať a ja som súhlasila. 

Po nástupe do Plamienka som ihneď začala s terapeutickými stretnutiami. Jedno z prvých stretnutí bolo so Sofiou. Pre obidve to bola premiéra a myslím, že sme spočiatku boli obe v strese. Sofi je mladé dievča, tínedžerka. Pri ťažkej hromadnej dopravnej nehode prišla o svojho najlepšieho kamaráta. Vnímala som ju ako veľmi citlivé dievča. Mala iba 16 rokov a veľkú odvahu, pretože sa mi dokázala zveriť. Po skončení celého terapeutického procesu mi napísala krásny list. Veľmi ma to dojalo. Sofi je na svoj vek nevšedná, nielen preto, čo sa jej stalo. Je tvorivá, inšpiratívna a veľmi múdra. Viem, že si ju budem vždy pamätať. 

Veľkou výzvou boli pre mňa stretnutia s rodičmi, ktorí stratili dieťa. Každé stretnutie je však krokom do neznáma. Poznám niektoré fakty o ľuďoch, ktorí do Plamienka prichádzajú, no nikdy neviem, aký životný príbeh si so sebou prinášajú. Snažím sa nemať predsudky, a tak k nim aj pristupujem. Postupom času sa odkrývajú jednotlivé vrstvy ich smútenia a ideme hlbšie. Je to ako náročné dobrodružstvo, pre nich i pre mňa. Myslím si však, že táto práca stojí za to a vybrala som by som si ju znova. Musím totiž povedať, že každý týždeň ma pri terapii niekto chytí za srdce. Niečím malým, no i veľkým. Nachádzam v rozhovoroch s dospelými i s deťmi veľmi inšpiratívne veci.   

 

Okrem „veľkej Sofie“ si  ma  získala aj „malá Sofia.“ Starali sme sa v Plamienku o jej chorého bračeka Adamka. Malá Sofinka mi totiž pripomína mňa v detstve. Nielen vzhľadom, vlasmi, ale aj povahou. Päťročné dievčatko, ktoré sa ma najskôr tak hanbilo, že keď som sa jej chcela predstaviť, utekala sa schovať k svojim rodičom. Často sme spolu tvorili, kreslili a hrali sme sa už aj počas domácich návštev u nich doma. Keď Adamko zomrel a Sofia bola s nami v tábore, trávili sme spolu veľa času.  

Na jednom workshope sme vyrábali loďky z papiera pre tých, ktorých sme stratili, aby sme ich mohli poslať po rieke. Deti na svoje loďky mohli niečo napísať- odkaz, pozdrav.... Sofinka vtedy ešte nevedela písať, no urobila svoju loďku zo zeleného papiera, pretože Adamko mal rád zelenú farbu a nakreslila na ňu množstvo srdiečok. Ja som urobila loďku tiež, pretože som deťom ukazovala, ako treba papier skladať. Sofinka zrazu odniekiaľ priniesla dve margarétky. Jednu dala na svoju loďku a druhú pripevnila na moju. Povedala, že preto, aby sa potešil aj ten, pre koho som loďku robila ja. To hanblivé dievčatko vo svojom smútku myslelo aj na iných... 

Pri terapiách s deťmi, no aj s dospelými, by som občas chcela vedieť čarovať. Pamätám  si, ako som si raz hovorila - keby som tak mohla odčarovať pocit viny tejto mamy, ktorá pre svoje dieťa urobila všetko na svete, no nemohla ho zachrániť...A vtedy sa ona na mňa pozrela uslzenými očami a hovorí mi – ja si tak pred vami vyberám svoj smútok, kus po kuse ako z truhlice. Ale viem, že ho musím vybrať von, aby som mohla ísť ďalej... A o tom je moja práca v Plamienku. Aby sme mohli pokračovať v živote nie so smútkom a vinou, ale s láskou a spomienkami na tých, ktorých sme ľúbili.

Ďakujeme našej psychologičke Jarke za jej otvorenosť, dôveru a ochotu otvoriť svoje vnútro aj pred ľuďmi, ktorí ju nepoznajú. Aj rodiny, o ktorých deti sa staráme, sa otvoria nám a zo začiatku nás tiež nepoznajú. Deťom a rodinám pomáhame bezplatne. 

Deťom a ich rodičom, ktorí stratili blízkeho, ponúkame psychologickú pomoc formou 15 minútových konzultácií, individuálnych, skupinových terapií a tiež terapeutického letného tábora. 

Ďakujeme.