Prečo som sa prihlásila do polročného kurzu v Plamienku a čo som sa naučila

Prečo som sa prihlásila do polročného kurzu v Plamienku a čo som sa naučila Prečo som sa prihlásila do polročného kurzu v Plamienku a čo som sa naučila

PREČO SOM SA PRIHLÁSILA DO POLROČNÉHO KURZU V PLAMIENKU A ČO SOM SA NAUČILA 
O dávaní a prijímaní, o pomoci smútiacim deťom 

Barborka je psychologička, ktorá sa absolvovaní vzdelávacieho kurzu v Plamienku stala dobrovoľníčkou v terapeutickom tábore. Následne sa rozhodla aj profesionálne venovať deťom, ktoré stratili blízkeho. Prečítajte si, čo ju priviedlo k prihláseniu sa do polročného vzdelávacieho kurzu Plamienka a aké sú jej zážitky a skúsenosti odtiaľ.   
 
Už dávno som chcela zažiť kurz v Plamienku na vlastnej koži. Od prvého ročníka na vysokej škole a možno aj skôr. Dokonca si spomínam aj na prednášku na vysokej škole, kde nám z Plamienka prišli povedať viac o tom, čomu sa venujú. V tej chvíli som sa iba utvrdila v tom, že práve toto je cesta, ktorou sa mám a chcem uberať. Už aj predtým bola vo mne táto túžba, avšak po tomto stretnutí som vedela, že raz sa tohto kurzu určite zúčastním.  

Roky plynuli, pribúdali povinnosti v škole a aj mimo nej, a ja som svoje prihlásenie odkladala na „lepšiu príležitosť“, alebo možno na „vhodnejší čas“. Vo svojom vnútri som cítila, že ešte nie, že ešte mám počkať. Následne mi plány, asi tak ako veľa ľuďom, skrížila pandémia a moje prihlásenie sa na tento kurz sa len ďalej odďaľovalo. A aj v minulom roku, keď som už bola rozhodnutá, že sa na kurz prihlásim, som do poslednej chvíle váhala, či tento krok urobiť alebo nie. Mala som pochybnosti. Zvládnem to? Je to vôbec pre mňa?  Som si tým istá? Avšak vnútorná túžba, to volanie do niečoho, čo presahuje aj mňa samú, bolo silnejšie, ako strach a predstavy toho, „čo keby...“ a „čo ak...“, a tak som prihlášku poslala.  

Keď mi prišiel mail, že som prijatá do kurzu, pocítila som veľkú radosť a veľmi som sa tešila na všetko, čo na kurze zažijem. Samozrejme, obavy nezmizli úplne, avšak niekde vnútri som cítila, že je to správne rozhodnutie. Nebola som sklamaná, že som sa neprihlásila skôr, alebo neskôr. Cítila som, že teraz je ten správny čas. 

Prvé stretnutie na kurze Plamienka bolo veľmi silné. Z ľudí, ktorých som predtým vôbec nepoznala, sa za jednu sobotu stali ľudia blízki môjmu srdcu.  Neviem, či to bolo tým, že sme hneď od začiatku „ťahali na hlbinu“ a dostali sa k veľmi osobným témam, alebo vďaka ich otvorenosti a autentickosti. Aj keď sme boli z rôznych profesii, zameraní, častí Slovenska, rôzneho veku, s rozdielnymi životnými cestami, spoločne sme vytvorili skupinu, v ktorej som cítila podporu a bezpečie. Počas prvého stretnutia som si uvedomila, že všetkých nás spája nejaká strata, ale zároveň aj túžba a sila premeniť našu bolesť na niečo dobré.  

Na druhom stretnutí sme sa bližšie dotkli témy ticha. Zistila som, aké je ticho v mojom živote dôležité, no zároveň aj to, ako sa potrebujem učiť vnútornému stíšeniu.  Odniesla som si dar novej skúsenosti, myšlienok a pohľadov.  
Počas ďalších stretnutí som sa rozpomenula na obdobie svojho detstva a na obdobie dospievania. Mohla som si dovoliť prežiť niektoré situácie nanovo a prijať ich s pokorou a vďačnosťou. Uvedomila som si, že aj keď to nebolo vždy jednoduché, formovali ma a vďaka skúsenostiam môžem byť dnes takou, aká som.
 
Keď som v mojom okolí spomenula, že by som si chcela ísť robiť kurz do Plamienka a raz sa aj pracovne venovať pomoci, či už deťom a rodinám po strate blízkeho alebo deťom, ktoré si prechádzajú nejakým akútnym alebo chronickým ochorením, stávalo sa mi, že som sa u niektorých stretla s nepochopením. Často mi ľudia okolo mňa vraveli, že oni by takúto prácu nikdy nevedeli robiť, nezvládli by to, že je to veľmi náročné, že ma to môže veľmi zaťažiť, možno to nezvládnem, že ma to zlomí... Báli sa o mňa, pýtali sa na motiváciu a veľa otázok prečo. Prečo práve toto? Prečo si vyberáš bolesť a trápenie iných? Prečo nie inú prácu? Prečo? 

Verte mi, aj sama stále hľadám odpovede na niektoré z týchto otázok. Nenapadá mi jedna konkrétna situácia, alebo konkrétny okamih, v ktorom som sa rozhodla. Vnímam len volanie do niečoho, čo presahuje aj mňa samú. Vnímam túžbu a zmysel. A snažím sa vykročiť, robiť prvé kroky v ústrety tejto vnútornej túžbe. Aj v mojom okolí sú takí ľudia, ktorí ma chápu, rozumejú tomu, aké je to pracovať v takejto oblasti a vedia, čo všetko takáto práca so sebou prináša. Som vďačná, že nachádzam u nich podporu a porozumenie.  

Deti nás vedia veľa naučiť. Utvrdzujem sa v tom denne. Môžeme sa od nich učiť detskej prirodzenosti, čistote, istote, nádeji a vnútornej radosti a sile. A aj preto je pre mňa práca a trávenie času s deťmi dôležité a zmysluplné. Môžem byť pri nich úplne sama sebou a ich bezprostrednosť, radosť a autentickosť sa stávajú nákazlivými. 

Raz mi jeden človek povedal, že to, že si prechádzame ťažkým obdobím, bolesťou alebo smútkom, neznamená, že sa v nás nachádza iba to. Ale aj počas veľkých trápení môžeme pociťovať veľký pokoj a niekedy dokonca radosť. Radosť, ktorá je vnútorná, ktorá nie je závislá na okolnostiach. Veľmi sa ma táto myšlienka dotkla. Vďaka ťažkým situáciám, ktoré som v živote zažila, som zistila, že ak viem aspoň na chvíľku vyjsť zo seba, vykročiť z vlastného smútku, bolesti a otvoriť sa pre niečo nové, nastáva zmena. Nemusí nastať hneď, častokrát prichádza postupne, krôčik po krôčiku, pomaličky. A potom sa môže kráčať o trošku ľahšie.  

Keď sa teraz ohliadnem za tým, čo som mohla prežiť  v kurze, nevidím iba to, čo som mohla dať, ale omnoho výraznejšie vnímam to, čo som vďaka tomuto času dostala a mohla prijať.  Spoznala som mnoho úžasných ľudí, zažila množstvo rozhovorov, zážitkov a situácii, získala som čas pre seba, na hlbšie spoznávanie seba samej, viac otázok, nad ktorými sa môžem zamýšľať, veľa nových vedomostí, nápadov a skúseností. Počas stretnutí v Plamienku to bolo najmä prijatie, bezpečné miesto ,kde som mohla ukázať a zistiť, kým som.  A aj keď som zo začiatku čakala omnoho viac teoretickej prípravy na prácu a pomoc smútiacim deťom, po niekoľkých stretnutiach som zistila, že najprv potrebujem pracovať na sebe, spoznávať lepšie seba samú, a až následne môžem pomáhať druhým. Pomoc nie je len o dávaní, ale zároveň aj o prijímaní. Prijímaní s pokorou, úctou a otvoreným srdcom. 

Otvárame ďalší ročník polročného vzdlávacieho programu pre našich budúcich dobrovoľníkov. Viac informácii aj online prihlášku nájdete tu. 
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 28.8.2023
facebook instagram youtube linkedin
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky