Poznanie, že nie sme jediní, nám pomohlo bojovať

Adriana pred rokom a pol stratila manžela a jej dve deti otca. „Vrátil sa z rybačky a sťažoval sa na žalúdok. Nerátali sme s tým, že by to mal byť náš posledný deň. Dcéra mu zamávala a odišla na vlak do mesta, kde študuje na vysokej škole. Manžel si šiel ľahnúť do spálne a so synom sme ho chodili kontrolovať. Po troch hodinách sme ho našli ležať na zemi. Žiaľ, nepodarilo sa nám ho oživiť,“ hovorí o náhlom odchode svojho muža.  „ Prijatie smrti v zlomku sekundy, toho, že môj manžel a otec mojich detí neožije, že sme o neho prišli, bolo veľmi ťažké. Zrútil sa nám v okamihu celý svet. Navyše môj 12- ročný syn bol celý čas pri mne, asistoval mi pri podávaní pomoci. A zavolať dcére - príď domov, lebo ti umrel tatino, to bola hrozná situácia.“

Tvrdí, že mnohí ľudia im okamžite po náhlej smrti manžela pomáhali. „Boli to konkrétne, praktické veci. Keď vám niekto zazvoní pri bráne a podá raňajky, keď vám priatelia ponúknu pomoc s financiami, keď zo synovej školy zavolajú, že môže istý čas zostať doma a odporučia vám Plamienok a dajú telefonický kontakt - to sú veci, ktoré vám pomôžu udržať sa na nohách.“ 

 Adriana sa skutočne na Plamienok  obrátila. „Pre mňa Plamienok nebol neznámy pojem. Prekvapilo ma však, že nepomáhajú len nevyliečiteľne chorým deťom a ich rodinám, ale že sa venujú aj smútkovej terapii  rodičov a detí, ktorí stratili blízkeho. Vnímala som, že ja i môj syn potrebujeme pomoc.“

Keď sa vrátila do práce, vnímala, že kolegovia majú problém, ako ju osloviť a prihovoriť sa. „Neskôr v terapeutickej skupine sme zistili, že máme podobné skúsenosti.  Že ľudia sa akoby boja, obchádzajú nás. Chýbal nám úprimný kontakt. Som presvedčená, že po každom stretnutí v terapeutickej skupine, som sa cítila silnejšia a pripravenejšia na zvládanie ďalších dní a mesiacov. Spolu sme sa snažili navzájom si pomôcť prekonať bolestivý pocit straty“.
 

S úsmevom hovorí, že si nikdy nemyslela, že sa dokáže zapojiť do tvorivých aktivít, ktoré sú v Plamienku starostlivo premyslené, vyberané a pripravené. “Z každej skupiny som odchádzala  s obrázkom, alebo niečím, čo som spolu s ostatnými vytvárala a prinášalo nám to úľavu. Skupinová dynamika je úžasná. Nerobili sme to nasilu,ale preto, že nám to pomáhalo.“ Spomína si na vymodelované keramické slniečko: „Spája mňa, môjho manžela a deti s miestom, na ktoré sme radi chodievali na dovolenky. Chcela som si také odtiaľ aj doniesť,ale nepodarilo sa to. Vyrobila som si ho a povedala som si, že to je slniečko od nás pre môjho manžela.“

Adriana tvrdí, že každý v skupine prešiel počas terapeutických stretnutí kus cesty. Stretli sa tam ľudia po strate blízkeho, ktorí dokázali dôverovať, že sú ľudia, ktorí im pomôžu. Dokázali požiadať o pomoc pre seba i svoje deti.

„Nebojte sa prijať pomoc, hoci sa vám to môže zdať zbytočné, pretože máte pocit, že Vám nikto pomôcť nemôže. Skúste sa otvoriť priateľom, známym, rodine, no i neznámym, ktorí sa vám ponúknu. Má to zmysel.“  

 
PLAMIENOK n.o. v  Centre smútkovej terapie  ponúka terapeutickú pomoc pre rodiny s deťmi, ktoré stratili blízkeho. O pomoc je možné požiadať  vyplnením online formulára.