Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Pomôcť dieťaťu, ktoré stratilo blízkeho človeka je krásny pocit

Pomôcť dieťaťu, ktoré stratilo blízkeho človeka je krásny pocit Pomôcť dieťaťu, ktoré stratilo blízkeho človeka je krásny pocit
Možno aj Vy premýšľate o dobrovoľnej pomoci, ktorá by Vám priniesla novú inšpiráciu a naplnenie v živote. Nezisková organizácia Plamienok takúto možnosť ponúka. V letnom terapeutickom tábore pre deti po strate blízkeho, ktorý Plamienok každoročne organizuje, sú aj školení dobrovoľníci.  Ako vyzerala toto leto dobrovoľnícka práca Natálie a Katky? Čo im dáva a prečo sa pre ňu rozhodli?


Prihláste sa na náš vzdelávací kurz.  Staňte sa dobrovoľníkom v Plamienku.

Prečo ste sa rozhodli pomáhať deťom po strate rodiča alebo súrodenca?
Natália: Sama som si prešla stratou súrodenca. Môžem sa podeliť so skúsenosťou ako zvládať smútok. Tiež by som chcela ukázať deťom, že sa dá pokračovať v živote ďalej a že ich čakajú nové zážitky a skúsenosti, ktoré im môžu priniesť veľa radosti  a posunúť ich ďalej.
Katka: Mne bol vždy veľmi blízky detský svet. Myslím si, že to, čo sa stane deťom v ranom detstve, ich ovplyvní na celý život. Ak zažijú  traumu, pre ich ďalší život je veľmi dôležité, ako bude v ich srdiečkach vyriešená. Činnosť Plamienka som sledovala veľmi dlho a páčilo sa mi, čo pre deti po strate blízkeho robia. Vždy som mala pocit, že by som mala urobiť niečo aj ja. Niečo, čo aj mňa obohatí. Na Facebooku som si všimla, že Plamienok organizuje polročný vzdelávací kurz pre dobrovoľníkov a povedala som si, že to je príležitosť pre mňa. Prihlásila som sa a vyšlo to.

Bolo vzdelávanie dobrovoľníkov pre vás aj náročné? Ak áno, prečo?
Katka: Ťažké bolo možno preto, že aj my sme sa museli opäť stretnúť so svojimi stratami. Ak chce človek pomáhať iným, musí mať aj on sám ich musí mať v sebe vyriešené. Zaoberali sme sa aj pocitmi, ktoré v nás možno driemali a potrebovali sme ich pomenovať a uvedomiť si ich. Toto bola tá ťažšia časť kurzu.
Natália: Súhlasím s Katkou. Naozaj sme sa veľa venovali sebe, aby sme vedeli, čo cítime. Na základe našich pocitov sa totiž otvárame okoliu. Pre mňa bolo občas náročné emočne sa preladiť z hektického života počas pracovného týždňa na dva víkendové dni kurzu. Musím sa aj priznať, že po takomto víkende mi zase chvíľu trvalo, kým som sa dostala do bežného kolobehu.

Čo vám vzdelávanie dobrovoľníkov v Plamienku naopak prinieslo? 
Katka: Ťažko sa to opisuje slovami. Prinieslo mi veľmi veľa, bola to predovšetkým práca na sebe. Po pol roku som videla, kam som sa posunula a dokázala som sa pozrieť na tú prácu na sebe ako celok. U mňa znamenala  veľký posun v osobnostnom rozvoji. Hospicovej a paliatívnej starostlivosti sa ľudia boja, často sa boja aj vzdelávania v tejto oblasti. Nie je to vždy jednoduché, ale stojí to za to.
Natália: Už predtým som pracovala ako dobrovoľníčka, takmer 17 rokov v mládežníckej organizácii. Niektoré veci teda možno neboli pre mňa nové, ale rozvinula som svoje vedomosti o dobrovoľníckej práci. Naučila som sa napríklad pracovať so skupinou inak, ako som bola dovtedy zvyknutá. 

Prečo ste boli ochotné vzdelávanie absolvovať?  Videli ste v tom vtedy význam? A teraz, po skúsenostiach s dobrovoľníckou prácou v Plamienku?
Natália: Mne vzdelávanie od začiatku dávalo zmysel. Vedela som, že práca so skupinou si vyžaduje postupnosť počas stretnutí, či potom neskôr počas tábora. Vzdelávanie do tejto kontinuity patrí, to mi bolo jasné.
Katka: Ja som si význam  vedomostí a zručností, ktoré som získala vzdelávaním, uvedomila práve tu, počas letného terapeutického tábora. Pri konkrétnych situáciách s deťmi som sa stále som sa vracala k tomu, čo bolo na školeniach. Veľmi mi to pomohlo ochrániť aj seba, lebo pri tejto práci je to dôležité. No vďaka vzdelávaniu som dokázala deťom najmä konkrétne pomôcť. Vedela som byť autentická, nadviazať s nimi kontakt, ktorý je veľmi dôležitý. Bez vzdelávania si dobrovoľnícku prácu pre Plamienok neviem predstaviť. 

Aká je táto práca v porovnaní s vašimi predstavami? Prekvapila vás niečím?
Natália: Priznám sa, že som nemala žiadne konkrétne očakávania. Prekvapilo ma, že tieto deti sú veľmi otvorené v témach, o ktorých iné deti možno ani nepremýšľajú alebo sa k nim nedostanú. Aj napriek tomu, že sú to deti a potrebujú sa hrať a jašiť, majú v sebe niečo dospelé. Strata ich vytrhla z detského sveta a niektoré momenty či fázy detstva nútene preskočili.
Katka: Tiež som si povedala, že idem do toho a uvidím, čo bude, čo sa stane. Súhlasím s Natáliou, tiež mám pocit, že tieto deti síce prišli o niečo veľmi dôležité a podstatné z ich života, no na druhej strane im bolo dané niečo navyše.

Mnohí ľudia si myslia, že terapeutický tábor je najmä o ťažkých spomienkach, o smutných veciach. Čo sa letnom terapeutickom tábore Plamienka v skutočnosti deje? Aký je pre vás ako pre dobrovoľníčky?
Natália: Snažíme sa deťom dať najmä veľa radostných zážitkov. Ukázať im, že v živote sú okrem smútku a bolesti aj krásne veci, ktoré ich čakajú. Aby si uvedomovali, že prirodzené je aj radovať sa a tešiť sa. Z obľúbených činností, z hier, zo stretnutí s kamarátmi, ktoré si môžu užiť. Ak sa s nimi aj približujeme k bolestným témam, zvyčajne je to formou hry a majú čas sa na to pripraviť.
Katka: Áno, otvárajú sa tu aj ťažšie témy a aj chceme, aby to tak bolo. Deti totiž často nemajú možnosť v domácom prostredí o nich hovoriť. Snažia sa napríklad chrániť svojich príbuzných, ktorí tiež cítia bolesť a radšej neukazujú svoj smútok. Keď sme s nimi napríklad modelovali sopku a deti hovorili, čo v nej je, mali pocit, že z ich sopky môžu ísť von iba pozitívne emócie. Tie negatívne by zranili ľudí naokolo. Držia ich teda v sebe, sú ukryté v ich vnútri a v bežnom živote ich nevedia dostať von. Deti veľmi vnímajú, ak trpia členovia ich rodiny, nechcú ešte viac zraňovať svojich najbližších. Tu majú priestor vyjadriť napríklad aj svoj smútok, hnev, či strach, aby mohli ísť ďalej.

Čo predchádzalo tomu, kým ste sa stali dobrovoľníčkami v terapeutickom tábore Plamienka?
Natália: Absolvovali sme polročný kurz pre dobrovoľníkov, ktorý Plamienok poskytuje. Stretávali sme sa na jeden víkend raz za mesiac. Učili sme sa teóriu i techniky práce s deťmi a na záver kurzu sme boli oslovení a ponúkli nám účasť na terapeutickom tábore ako dobrovoľníkom.
Katka: Doplním, že kurzu predchádzal pohovor. Na jeho základe si odborníci z Plamienka vyberajú na kurz ľudí, ktorí ho môžu absolvovať. Mali sme aj "domáce úlohy." Nebolo to nič náročné, napríklad pozrieť si film, prečítať si časť knihy, vypracovať odpovede povedzme na tri otázky. V závere sme vypracovávali esej na viac strán. Dalo sa to zvládať aj popri pracovných povinnostiach. Úlohy na doma nás vracali k tomu, čo sa dialo na kurze a viedli nás k tomu, aby sme kontinuálne pracovali počas celého polroka, nielen počas jedného víkendu.

Chceli by ste v dobrovoľníckej činnosti pokračovať?
Natália: Určite by som sa nebránila ďalšiemu terapeutickému táboru, pretože to je naozaj intenzívna  a veľmi obohacujúca práca. Veľmi rada budem pokračovať.
Katka: Ja som sa stala dobrovoľníčkou týmto táborom, je to moja prvá reálna skúsenosť s dobrovoľníctvom. Veľmi sa mi tu páčilo a rada by som pokračovala. Viem, že dobrovoľníci Plamienka chodia aj na víkendové stretnutia rodín, kde nie sú iba deti, ale celá rodina, ktorá zažila stratu blízkeho človeka, čiže tam je dobrovoľnícka práca zase o niečo komplexnejšia. Možno si viem predstaviť prácu dobrovoľníčky aj v rámci terapeutických skupín, ktoré fungujú v Plamienku. Deti do nich chodia na pravidelnejšie stretnutia raz za týždeň či dva týždne. Buď sú to skupinové terapie alebo individuálne, podľa toho, čo ktoré dieťa potrebuje.

Ak by ste mali povedať záujemcom o dobrovoľníctvo v Plamienku, prečo by to mali skúsiť?
Katka: Mali by to skúsiť ľudia, ktorí sú otvorení pomoci druhým a chcú spraviť niečo pre iných. Pre takých to bude veľké naplnenie. Budú vidieť, ako sa na často smutných tvárach detí uzavretých do seba, objaví úsmev. Je to zadosťučinenie spolupodieľať sa na tom, že nejakému dieťaťu sa zmení život k lepšiemu. Ako som už spomenula, detský vek je pre náš život veľmi dôležitý a čo sa udeje, ovplyvní našu budúcnosť.  Keď sem prídu deti, ktoré nechcú komunikovať, majú problémy v škole a vy zrazu vidíte, že sa tam niečo pohlo, že vám dôverujú, že sa vám zveria....to je neopísateľný pocit. To, že ste si k nim našli cestu a dokázali im pomôcť.
Natália: Pre všetkých nás, čo sme tu, je to vystúpenia zo svojej komfortnej zóny, ale práve to nás posúva niekam ďalej. To platí pre každého z nás, aj pre deti. Občas ich možno dostaneme do situácie, ktorá nie je pre ne úplne príjemná, ale posunie ich to na ceste von zo smútku, k novým veciam, ktoré na ne čakajú.

Vypočujte si rozhovor s Katkou a Natáliou počas letného terapeutického tábora v našom podcaste


 

 

 

 

 

Kategórie