POMOC DEŤOM PO STRATE BLÍZKEHO: O umení dávať a prijímať

POMOC DEŤOM PO STRATE BLÍZKEHO: O umení dávať a prijímať POMOC DEŤOM PO STRATE BLÍZKEHO: O umení dávať a prijímať
Svoju esej by som rád začal jednou z definícií slova umenie. Podľa oxfordského anglického slovníka, umenie je schopnosť alebo zručnosť, ktorú môžete zdokonaliť tréningom a precvičovať ju. Prácu s umierajúcimi alebo smútiacimi deťmi a ich rodinou vnímam ako skutočné a výnimočné umenie. Neviem, čo ma priviedlo k rozhodnutiu stáť sa umelcom v tejto konkrétnej oblasti. Možno to bola kniha, ktorú som prečítal pred veľa rokmi. Možno to bola prvá (a nanešťastie nie posledná) vážna choroba v mojej rodine. Možno to bolo niečo iné, niečo, čo zatiaľ neviem a možno ani vedieť nebudem. Ale dnes vnímam toto rozhodnutie ako správne.

Život je o dávaní a prijímaní, o tom, že niečo nadobudneme a iného sa vzdáme. Tak je to aj s každým umením. Vášnivý umelec dá zo seba to najlepšie. A to, čo dostane, ho na jeho umeleckej púti posunie ďalej. Pre ľudí, ktorí hlavne prijímajú, existuje nádherné slovo, prijímateľ. Ak sa ľudia otvoria umeniu, môže im to priniesť osoh. A oni väčšinou tiež niečo dávajú umelcovi. Práca s umierajúcimi a smútiacimi deťmi a tínedžermi je tiež umenie dávania a prijímania. Počas posledných mesiacov som sa pokúšal ponoriť do tohto umenia hlbšie. Veľa som sa toho naučil. Nie iba teoretické poznatky, ale aj tie praktické. Naučil som sa veľa aj o sebe. Chcem napísať túto esej ako úvahu o tom , čo som sa naučil. Alebo sa o to aspoň snažím.

Prvá lekcia ma naučila, že som nástroj. Som ako hudobný nástroj alebo štetec. Ak chcem kvalitnejšie hrať či maľovať, musím sa lepšie spoznať. Ako môžem hrať na nástroji, ktorý nepoznám alebo len sotva poznám. Čím lepšie nástroj poznám, tým lepšie hrám a som užitočnejší. Musím poznať svoje straty, svoj smútok, svoju citlivosť a limity. Musím sa otvoriť svojim myšlienkam, pocitom, predošlým zážitkom a spomienkam. Toto všetko musím vnímať (nielen ), keď pracujem s umierajúcou alebo smútiacou osobou. O tom je umenie dávať a prijímať.

Pokiaľ chce umelec podať dobrý výkon, musí umeniu venovať svoju pozornosť. Čím je umelec pozornejší, a čím presnejšiu spätnú väzbu dostane, tým dokonalejší výkon podá a môže ponúknuť lepšiu pomoc. Keď venujem svoju pozornosť deťom a dospelým, s ktorými pracujem, dávam im najavo, že ich rešpektujem a vnímam ich bolesť. Sledujem, ako sa správajú. Počúvam, čo hovoria. Cítim, čo by mohli cítiť. Prevratným zistením pre mňa bolo, keď sme sa pokúšali vytvoriť si vzťah s deťmi pomocou hudobného nástroja. Keď som bol na rade, pristihol som sa, ako premýšľam o svojich pocitoch, vzhľade a tak ďalej. Vtedy som si uvedomil, že dieťa vôbec nevnímam! A v skutočnosti som s ním nenadviazal kontakt. Keď som spätne myslel na túto skúsenosť, zistil som, že ak by som bol uvoľnenejší a pozornejší, mohlo to dopadnúť lepšie. Zároveň som si uvedomil, aké neúctivé je myslieť viac na seba, ako na toho, ktorému chcem pomôcť. Čím viac pozornosti venujem, tým viac pozornosti dostanem a ľahšie som v kontakte.

Na druhej strane, mal by som vnímať aj svoje pocity. Dobrým spôsobom je pýtať sa samého seba pred každou terapiou „Ako sa cítim?“, „Som unavený?“, „Bojím sa? Alebo ma niečo iné ťaží?“ Keď viem ako sa cítim, neprenášam svoje pocity na ľudí, s ktorými pracujem a môžem lepšie vnímať to, čo cítia, alebo čo potrebujú. Takýmto spôsobom je môj prístup osobnejší. Je dobré uvedomiť si vlastné pocity a myšlienky, ale v mysli im netreba im venovať väčšinu pozornosti.

Nemal by som sa na nič hrať, pokiaľ chcem nadviazať úprimný kontakt, vybudovať si dôveru a terapeutický vzťah. Opäť, to čo dám, aj dostanem. Pokiaľ som počas terapie úprimný, môžem očakávať rovnakú úprimnosť a dôveru. Ak sa pretvarujem, dieťatko alebo jeho rodina si to všimne a nebudem schopný pomôcť im do takej miery, ako by som si prial.

V istých situáciách je dôležité nebrať sa priveľmi vážne. Ako môžem dobre spolupracovať s dieťaťom, ak sa tvárim vážne? V istých aspektoch by som sa mal pokúsiť cítiť sa ako dieťa, a tak budem schopný mu lepšie rozumieť, vcítiť sa do jeho pocitov a pomôcť mu. Pamätám si jeden seminár, počas ktorého sme sa museli hrať s blatom. Alebo sme predstavovali jednu z našich zvláštnych schopností. A bral som to veľmi vážne. Keď som sa uvoľnil, isté veci sa zmenili. Jedna zo zmien bola, že som sa cítil príjemnejšie v našej skupine. V prípade detí v terapeutických skupinách sa pravdepodobne môže stať to isté a ja im v tom môžem pomôcť. Keď si deti všimnú, že v istých situáciách sa neberiem veľmi vážne, môžem im pomôcť uvoľniť sa a vyjadriť to, čo naozaj cítia.

Chápať silu ticha je pre mňa tiež osobitne dôležité. Vždy som cítil, že byť ticho v prítomnosti niekoho neznámeho je dosť nepríjemné. Seminár, ktorý náš učil pracovať v tichosti s inými ľuďmi ako aj so sebou, mi pomohol uvedomiť si, že ticho nemusí byť nepríjemné. Cítil som, že ticho môže byť plné, nie prázdne. Plné prepojenia, plné pochopenia. Zažil som liečivé ticho. Teraz rozumiem, že niekedy dieťatko alebo príbuzní cítia potrebu byť pri mne ticho. Môže to niečo naznačovať alebo na niečo upozorniť. Nemal by som sa báť dať najavo dieťaťu alebo jeho rodine, že je v poriadku mlčať. Vždy im môžem ukázať, že im rozumiem aj bez slov. Dokonca niekedy je náročné nájsť tie správne slová. V tichu sa nestretávame slovami, ale môžeme sa stretnúť dušami.

Zároveň zdieľam názor, že priveľa slov z mojej strany môže viac uškodiť ako pomôcť. Ako Violet Oaklanderová napísala vo svojej knihe Ukrytý poklad, niekedy dieťa len potrebuje byť vypočuté. Ja neponúkam za každú cenu rady a ak je to potrebné, môžem sa o radu podeliť neskôr. Samozrejme, rady majú svoje miesto v terapii, ale mal by som aspoň skúsiť dať dieťaťu alebo rodine dostatočný priestor na to, aby sa zamysleli nad tým, čo sa stalo alebo čo sa deje. Aby mali priestor na vyjadrenie svojich myšlienok a potrieb. Mne toto dodáva istotu, že to, čo hovoria, je skutočne to, čo potrebujú a nie to, čo si ja myslím, že potrebujú.

Je zjavné, že ak chcem niekomu pomôcť, musíme jeden druhému rozumieť. Aby sme boli schopní niekomu rozumieť (a následne pomôcť), musíme dávať pozor, a navyše ja by som mal disponovať aj vedomosťami. Vedomosti môžeme nadobudnúť z kníh, kurzov, atď. Ale vedomosti ešte nie sú všetkým. Sú zbytočné, ak ich nemôžem použiť v kombinácií s porozumením. Skutočné vedomosti sú praktické. Skutočným umením je pomáhať inému tak, aby cítil, že mu rozumieme. Slová sú médiom, teda prostriedkom, s ktorým môžem pracovať. A z tohto dôvodu by som rád častejšie precvičoval svoj hlas. Nie je dôležité len to, čo poviem, ale aj ako a kedy to poviem.

Obmedzenia robia to, čo ich názov napovedá. Obmedzujú zážitok. Môžu dobre poslúžiť alebo nie. Jednoznačne musím v rámci terapeutického vzťahu obmedzovať fyzický kontakt alebo priateľstvo s dieťatkom alebo rodinou, atď. Ale nemal by som mať obmedzenia tam, kde nepatria. Napríklad mohol by som mať pokušenie obmedziť niektoré témy, o ktorých sa mi ťažko hovorí. Avšak to nie je objektívny pohľad, ide čisto o môj problém. Čo ak pracujem s dospievajúcimi a oni chcú hovoriť o sexualite, alebo o iných témach, ktoré tínedžeri radi otvárajú? Moje obavy by ma nemali obmedzovať. Na druhej strane, mohlo by byť prospešným nastaviť si limity súvisiace s starostlivosťou o seba samého a o moju pohodu napr. Koľko sa budem doma pripravovať na konkrétne prípady, atď.

V tomto terapeutickom procese si venujeme to, čo pre nás má najväčšiu hodnotu. Čas. O tom je dávanie a prijímanie. A keďže čas je taký dôležitý, snažím sa ho využiť, ako len najlepšie viem. Je dôležité rozumieť časovým aspektom straty. Lepšie sa dokážem orientovať v terapeutickom procese s konkrétnym dieťaťom. Navyše, každé stretnutie je časovo obmedzené. Je to čas, ktorý naplno venujem dieťaťu v procese smútenia. Možno dokáže hovoriť o svojom smútku s rodičmi alebo s učiteľmi. Častokrát majú na práci aj niečo iné ako ho počúvať. Čas počas individuálneho alebo skupinového terapeutického stretnutia je venovaný výlučne dieťaťu.

Všetky tieto aspekty sú viac-menej praktické. Obmedzenia, pozornosť, čas atď. A teraz by som sa rád dostal k najdôležitejšej časti. My, čiže dieťa, rodina a ja, sa stretávame ako ľudské bytosti. Kontakt s inou ľudskou bytosťou v nás vždy niečo zanechá. Obaja sa môžeme niečo od seba naučiť, obaja sa môžeme niečím obdarovať. Terapeutické prepojenie a samotný vzťah je dar. A je to dar pre nás oboch.

Práca so smútiacimi deťmi a tínedžermi mi na jednej strane dodáva veľkú nádej, a na druhej strane mi naháňa obrovský strach. Deťom môžem pomôcť, ale rovnako môžem aj niečo skomplikovať. Myslím si, že na seminároch sme veľmi nehovorili o strachu z toho, že niečo skomplikujeme (a ja som sa zabudol na to opýtať). Pokiaľ som sám so sebou vyrovnaný a viem, že to robím najlepšie ako len viem, tak sa nemusím znepokojovať nad výsledkom.

Podobne ako v akomkoľvek vzťahu, aj tu sa jeden od druhého môžeme veľa naučiť. Môžem pomôcť dieťaťu alebo rodine vyrovnať sa s ich stratou, rešpektujúc spôsob, akým to robia. Môžem im ukázať niečo, čo možno nevidia. Môžem im pomôcť tvorivo vyjadriť to, čo cítia. Môžem ich pozorne počúvať. Môžem sa ich pýtať, alebo hovoriť s nimi, alebo len pri nich ticho sedieť. Môžem ich sprevádzať na ich púti. Ako David Kessler písal vo svojej knihe Hľadanie zmyslu, v istom bode takejto púte môžeme naraziť na zmysel. Porozumenie. Alebo odpustenie. Pokoj. Na tejto ceste by si mohli uvedomiť, že svoju energiu zo straty môžu použiť na niečo dobré a prospešné. Ja ich môžem sprevádzať po celý čas. Alebo ich môžem len usmerniť. Môžem tu pre nich byť. Počas celého procesu terapie, dieťa alebo rodina, každý člen terapeutickej skupiny, aj terapeut musí do vzájomného vzťahu a zážitku niečo dať.

Odvážte sa požiadať o pomoc, verte terapeutovi alebo skupine a hovorte so sebadôverou. Neviem si ani len predstaviť, aké náročné to musí byť. Každého, kto požiada o pomoc obdivujem a hlboko rešpektujem.

Po „prijatí“ pomoci (napísal som prijatie v úvodzovkách, lebo smútiaca osoba vždy má najviac práce, nie je to jednoduchý a pasívny proces prijímania) smútiaci môžu cítiť potrebu dávať. Zdieľajú svoj príbeh. V okolí, v knihe, v blogu, na verejných stretnutiach, v terapeutickej skupine. Dostali a majú chuť opäť dávať. Aj keď nie verejne, môžu opäť dávať. Npar. osobe, ktorú stratili. Môžu odpustiť, spomínať. Malými skutkami lásky môžu dávať vo svojom každodennom živote druhým.

V terapeutickom procese zároveň dávam. Dávam svoj čas, svoje vedomosti, svoju pozornosť a srdce, a všetko ostatné, čo môže pomôcť. A tiež dostávam. Múdrosť. Životné lekcie. Nové skúsenosti. Každý ľudský kontakt ma obohacuje. Navyše sa učím, ako pomáhať iným deťom alebo rodinám lepšie, vhodnejšie a prospešnejšie a pracovať s nimi. Aby som mohol dávať, musím aj prijímať. Počas celého polročného kurzu v Plamienku, počas svojho vzdelávania, výchovy, počas celého života a každej skúsenosti v ňom.

Toto ma privádza k jednej myšlienke. Teraz, keď píšem túto esej o dávaní aprijímaní, skutočné cítim, že celý život je o tom. O energii, ktorú dostávame, narábame ňou a potom ju ďalej posunieme niekomu alebo niečomu inému. Držať si ju iba pre seba, nie je veľmi dobrý nápad. Ani naopak. Nie je dobrý nápad ju celú iba dávať. Je na mne, či dám viac alebo menej ako dostanem, ale to tiež nie je optimálne. Pravdou je, že v procese terapie, sa niekedy môže zdať, že dávam viac ako dostávam. Ale niekedy je to potrebné. A ja verím, že život mi dá energiu späť. Pamätám, keď som čítal knihu od Bronnie Wareovej, Päť vecí, ktoré pred smrťou najviac ľutujeme, Wareová opisuje, ako sprevádzala ľudí v ich posledných chvíľach života a o lekciách, ktoré jej tieto skúsenosti dali. Častokrát spomína potrebu vyhradiť si čas na oddych. Byť osamote, prijímať energiu z prírody. Pomáhať umierajúcim ľudom alebo pozostalým môže byť fyzicky veľmi náročné a mal by som si byť vedomý akejkoľvek nerovnováhy v odovzdávaní a prijímaní energie, najmä ak to trvá dlhšie obdobie. Koniec koncov, môžem dať toľko, koľko mám.

Pred pár rokmi som natrafil na krásnu pesničku, ktorá sa volala „Both Sides Now“ od Judy Collinsovej. V tejto pesničke bol verš, ktorý na mňa zapôsobil. „Niečo stratíme ale niečo získame v každodennom živote.“ Prísť o niekoho nemusí byť iba o strate, ako sa na prvý pohľad zdá, ale aj o získavaní. Pokoja, zmyslu, aj napriek, alebo lepšie povedané spolu so všetkou bolesťou. Dostávame a dávame v každodennom živote. Je iba na nás, aby sme si vybrali, čo dať a čo prijať. Dávať nádej a svetlo, sprevádzať pozostalých, deti a dospievajúce deti... a dostať úsmev, získať dobrý koniec a naplnenie. Toto som si vybral. A ako umelec v takomto umení, dám zo seba to najlepšie.

Ján Bajaja,
absolvent polročnéh vzdelávacieho kurzu "Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach"

Máte záujem prihlásiť sa na kurz aj Vy? Vyplňte online prihlášku do 30.10.2022
facebook instagram youtube linkedin
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky