Po strate syna Adamka mi pomohol Plamienok  

Po strate syna Adamka mi pomohol Plamienok   Po strate syna Adamka mi pomohol Plamienok  

Zuzana pred dvomi rokmi prišla pri tragickej udalosti o 5-ročného synčeka Adamka. Rozhodla sa však, že nevzdá svoj život a požiadala o pomoc Plamienok, ktorý bezplatne poskytuje smútkovú terapiu aj rodičom, ktorí prišli o dieťa.  

V Plamienku bezplatne pomáhame deťom a tínedžerom po strate blízkej osoby a ich rodičom. Staňte sa naším darcom a pomôžete im prejsť náročnou cestou s podporou a pomocou našich odborníkov. Darovať môžete tu.
Ďakujeme.

Zuzana zavolala do Plamienka dva mesiace po strate Adamka. „Bola to situácia v ktorej som si nevedela nijakým spôsobom sama pomôcť, i keď som v živote zažila už aj iné úmrtia -  kamarátky, kamarátov, babiek, brata. Smrť môjho mladšieho syna však bola pre mňa ochromujúca. Jediná šanca pre mňa bola vyhľadať pomoc a povedala som si, budem kontaktovať Plamienok.“ 
Pamätá si aj na okamih, keď sa tak rozhodla. „Išla som sama popri jazere na Kuchajde, a jednoducho som zavolala vašej psychologičke. Mala som pocit, že to musím urobiť, že to predsa nemôžem vzdať. Mám ešte staršieho syna Maxíka. Aj on bol pri nehode mladšieho syna  a hľadala som pomoc v prvom rade pre neho. Potrebovala som ju však aj ja, aby som mu mohla byť oporou a byť tu pre neho.“ 
Zuzana tvrdí, že pocity po strate dieťaťa sa nedajú opísať. „Pol roka so nebola schopná ísť do práce. Moje dni bežali veľmi pomaly. Ráno som sa zobudila s tým, aby už bol večer. Len som prežívala zo dňa na deň. Jedného dňa som si povedala: buď so sebou niečo urobím, alebo sa úplne opustím.“  
Hovorí, že oporou jej boli rodičia, sestra, sesternica, okruh kamarátov a po návrate do práce jej psychicky pomáhali aj kolegyne. 
„Hoci nezažili takú strašnú vec, aká sa stala mne, myslím, že mi rozumeli. Dlho som nevedela odpovedať na otázku, ako sa mám. Dávali si pozor, aby sa ma to nepýtali a keď videli, že chcem byť ticho, mlčali spolu so mnou.“ 

Viac si vážim radosť 
Zuzana popri svojom hlbokom smútku chcela pomôcť staršiemu Maxíkovi. „Rozmýšľala som o ňom, o jeho budúcnosti. Keď sa tá tragédia stala, mal osem rokov, a bol pri tom. Nechcela som, aby v budúcnosti žil s traumou, túžila som, aby raz bol z neho zdravý mladý muž aj po fyzickej,  aj po psychickej stránke. To jediné ma hnalo dopredu. V prvom rade som myslela na neho a na to, aby mal zdravú budúcnosť. To, čo sa stalo, sa Maxíka veľmi dotklo, i keď on je chlapec, ktorý drží emócie dosť v sebe. Je veľmi bystrý, inteligentný, často výbušný. Vnímala som však, že má v sebe silné emócie a nevie ich  zo seba dostať. Ťažko sa s ním však dá o tom rozprávať.“ 
Hoci Maxík odbornú pomoc zatiaľ odmieta, vnímala, že ak vyhľadá pomoc ona, bude to pre neho  veľké posolstvo, že ak pomoc potrebujeme a chceme, je v poriadku oňu požiadať. 
„V Plamienku som sa  začala stretávať s pani psychologičkou na individuálnych terapiách. Najprv raz za týždeň, potom  raz za dva týždne, teraz chodím na skupinové terapie. Je veľmi príjemná, ústretová, vypočuje ma, aj som si poplakala, aj sme sa vedeli zasmiať. Vnímala som, že ma počúva niekto nestranný, kto nie je ponorený v mojich emóciách. Cítila som, že pani psychologičke sa môžem otvoriť viacej, ako svojim blízkym. Pri nich mám pocit, že ich musím pred svojím smútkom chrániť.“ 
Tvrdí, že v ťažkých chvíľach je pomáha výtvarná tvorba. „Maľovať, vykresľovať omaľovánky pre dospelých i deti. Tvorba je i súčasťou psychoterapie, ja som to však začala robiť po Adamkovej smrti intuitívne.“   
Ťažkou témou sú pre ňu i dnes komentáre neznámych ľudí na sociálnych sieťach, ktoré jej po strate synčeka ubližovali. „Adamka zabil veľký konár, ktorý sa odtrhol zo stromu, keď sme boli v lese na prechádzke. Bola to strašná tragédia, ktorá sa môže v živote človeka stať. Nikdy som si nedávala otázku, prečo sa to stalo práve nám. Myslím si, že takéto „prečo“ by ma ešte viac zničili. Snažila som sa vtedy sociálne siete nevyhľadávať a komentáre nečítať, ale aj tak to bolo všade v správach  a veľmi ma to zraňovalo. Myslím, že v takýchto situáciách a pri takýchto tragédiách treba mať najmä rešpekt a úctu. Nekomentovať, nesúdiť. Možno je lepšie si svoj názor len pomyslieť alebo povedať niekde v súkromí,  ako zavesiť svoje myšlienky na sociálnu sieť.“ 
Zuzana každému rodičovi v podobnej situácii odporúča, aby čo najskôr vyhľadal odbornú pomoc. Tvrdí, že vďaka smútkovej terapii si dnes vie viac vážiť malé radostné okamihy, ktoré život prináša.  
„Smútok ma neopustil, chodí  vo vlnách a hlavne, čo je najhoršie, nečakane. Neviem, kedy príde. Stačí drobnosť alebo nejaká situácia, myšlienka, a zrazu naplno cítim smútok. Jednoducho príde a usadí sa mi v hlave a v hrudi. Viem si však možno práve preto viac užiť šťastné chvíľky a dokážem sa aj zo srdca zasmiať. Myslím, že radostnejšie okamihy si užívam naplno.“ 


Plamienok ponúka rodičom detí, ktoré stratili blízkeho, bezplatné konzultácie s psychológom ako aj individuálne a skupinové terapie pre deti aj dospelých. Môžu sa na nás obrátiť kedykoľvek, krátko po úmrtí, ale aj neskôr. Počas konzultácie spolu hľadáme ako dieťaťu pomôcť doma aj v škole. Rozprávame sa spolu aj o tom, čo si všímať, aby sme včas zachytili, že dieťa potrebuje odbornú pomoc psychológa.

Plamienok bezplatne pomáha deťom, ktoré stratili rodiča či súrodenca a tiež rodičom, ktorí prišli o dieťa či partnera. Prispejte aj vy na smútkovú terapiu pre rodiny, ktoré stratili blízkeho, aby mohli žiť radostnejšie a bez ďalších zbytočných rán na duši. Prispieť môžete tu.
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 29.11.2023