Po strate brata Lea mi Plamienok pomohol, raz chcem pomáhať aj ja

Po strate brata Lea mi Plamienok pomohol, raz chcem pomáhať aj ja Po strate brata Lea mi Plamienok pomohol, raz chcem pomáhať aj ja

Keď mala Lilly (18) pätnásť rokov, jej braček Leo (†11) zomrel po nešťastnom páde. Už o niekoľko týždňov neskôr jej rodičia požiadali o pomoc Plamienok a Lilly sa zúčastnila terapeutického letného tábora. Po troch rokoch pomoci v Centre smútkovej terapie Plamienka tvrdí -  raz by som chcela pomáhať aj ja.

Lilly je dnes už plnoletá a o rok sa chystá na vysokú školu. Dlhodobú pomoc Plamienka dnes už dokáže zhodnotiť: „Viem o sebe, že som introvert. Som presvedčená, že ak by mi vtedy po Leovej nehode Plamienok nepomohol, všetok ten smútok a všetky tie pochybnosti a otázky, ktoré mi napadali, by zostali hlboko vo mne. Myslím, že bez pomoci, ktorú som od terapeutov v Plamienku dostala, by som kvôli týmto pocitom nemohla teraz v dospelosti žiť naplno…“

Krátko po nehode prišli k rodičom Lilly ich kamaráti, ktorí spolu s nimi študovali. „Mamina kamarátka Lenka jej povedala o tom, že Plamienok pomáha aj deťom po strate rodiča či súrodenca a mama mi navrhla, že tam spolu pôjdeme. Stalo sa to v júni a viem, že prihlasovanie do bezplatného letného terapeutického tábora bolo už vtedy uzavreté. V Plamienku však kvôli mne zoznam otvorili a v júli som už išla do tábora,“ spomína Lilly. Pamätá si, že pred táborom mala obavy. „Bola som trochu vystrašená, pretože som nikdy predtým v žiadnom tábore nebola. Okrem toho ťažšie nadväzujem kontakt s novými ľuďmi, takže som sa trochu obávala, že tam budem osamotená. Na druhej strane som to chcela vyskúšať. Dnes už môžem povedať, že som vtedy bola v úplnom šoku. Mala som pocit, že sa to nikdy nestalo. Akoby som žila v nejakej inej realite,“ opisuje Lilly svoje vtedajšie vnímanie toho, čo sa dialo.    

Lilly sa napokon rozhodla do tábora ísť. „Povedala som si, že ak by som sa tam necítila dobre, nejako to prežijem, a viackrát tam už nepôjdem. Brala som to však aj ako možnosť byť chvíľu niekde inde a zaoberať sa niečím iným, než tým, čo sa stalo. Nakoniec to však bolo v tábore dosť fajn. Bola som v tínedžerskej skupine a zišli sme sa tam dobrá partia. Myslím, že sa nám ľahšie nadväzoval kontakt, pretože sme mali niečo spoločné. Neprežili sme síce úplne to isté, ale všetci sme niekoho blízkeho stratili. V bežnom tábore by sme sa zrejme tak nezblížili,“ uvažuje. Lilly sa v tábore zoznámila s viacerými rovesníkmi a dobrovoľníkmi Plamienka, s ktorými si porozumela. „Zoznámila som sa napríklad s Dagou. Prišla za mnou, pozdravila ma a opýtala sa, kto mi zomrel. A ona mi povedala, že jej zomreli obaja rodičia. Bolo to úplne prirodzené a začali sme sa rozprávať,“ spomína. „Páčilo sa mi, že počas terapeutických cvičení sme nemuseli nič hovoriť, ak sme nechceli. Keď niekto potreboval odísť a byť chvíľu sám a napríklad aj plakať, bolo to úplne normálne. Bolo príjemné nemusieť sa kontrolovať, ani sa do ničoho nútiť. Preto, keď som tam bola v ďalších dvoch rokoch, brala som tábor už aj ako oddych. Moji spolužiaci vedia, čo sa stalo a ja zvyčajne používam humor, aby som rozhovory s nimi odľahčila. Ale myslím, že keby som odišla a začala plakať, pýtali by sa ma, čo mi je. Hoci sa snažia podporiť ma, v tábore bola podpora prirodzená a vyplývala z toho, že sme si v našom vtedajšom prežívaní naozaj rozumeli.“ Lilly tvrdí, že najviac jej v tom čase pomohlo poznanie, že nie je jediná, kto stratil blízkeho človeka. „Zrazu som si uvedomovala, že sa to stalo aj iným, nielen mne. Že sú to dievčatá a chalani v rovnakom veku ako ja a  môžem sa s nimi otvorene porozprávať o tom, čo cítim, lebo ma naozaj chápali. S Dagou sme sa ešte stretli, s Michalom, ktorému tiež zomreli obaja rodičia, sme si posielali listy. Samozrejme, bolo to stále ťažké, no  vedomie, že nie som sama, mi pomáhalo.“



Po tábore pokračovala v terapeutických skupinách pre adolescentov. „Bolo to super vidieť sa raz za dva týždne, či za mesiac. Väčšinou sa nemám s kým o tom rozprávať, tam sme sa mohli zdôveriť, vyjadriť, čo cítime, ak sme chceli. No nemuseli sme, vždy som cítila slobodu. Tvorili sme, hrali sme rôzne hry, veľa sme sa aj smiali. A keď som aj mlčala a  niekto iný rozprával o svojich pocitoch, buď som sa v tom sama našla, alebo som mu rozumela.“ Lilly spomína, že kvôli pochybnostiam a otázkam, na ktoré nie je odpoveď, mala občas problémy so spánkom. „V skupine som mohla hovoriť aj o tom. Mohla som dostať odpoveď, ak som ju chcela, mohla som len povedať, prečo mi bolo ťažko, mohla som kedykoľvek prestať hovoriť, rozprávala som presne toľko, koľko som potrebovala.“ Tvrdí, že terapeutické stretnutia a opakované pobyty v tábore jej priniesli aj veľa radosti a zábavy. „Dodávalo mi to silu do ďalších dní. Pamätám si, ako Michal a Matúš v tábore hrali na heligónku a harmoniku a my sme sedeli pri ohni a spievali. Milujem hudbu a je to pre mňa aj spojenie s Leom, pretože aj on ju mal veľmi rád.“

Lilly chodila do terapeutickej skupiny dva roky a trikrát bola v terapeutickom tábore. „Aj dnes po rokoch vnímam, že niektoré pocity a spomienky potláčam, myslím si však, že bez pomoci by som ich potláčala oveľa silnejšie a najmä by som ich nedokázala riešiť. Terapeutické stretnutia mi pomohli uvedomiť si moje pocity a pracovať s nimi. Určite mi je dnes vďaka tomu ľahšie. Práve teraz sa rozhodujem, čo chcem študovať. V budúcnosti by som chcela absolvovať aj vzdelávanie pre dobrovoľníkov v Plamienku a raz možno tiež pomáhať. To, čo sa stalo, ma zrejme navždy zmenilo. Ale už viem, že aj veľká strata nás môže obohatiť v tom, ako prežívame náš život. A myslím, že ak dokážeme žiť naplno, je to aj prejav lásky voči tým, ktorých sme stratili.“

Plamienok ponúka rodičom detí, ktoré stratili blízkeho, bezplatné konzultácie s psychológom ako aj individuálne a skupinové terapie pre deti aj dospelých. Môžu sa na nás obrátiť kedykoľvek, krátko po úmrtí, ale aj neskôr. Počas konzultácie spolu hľadáme ako dieťaťu pomôcť doma aj v škole. Rozprávame sa spolu aj o tom, čo si všímať, aby sme včas zachytili, že dieťa potrebuje odbornú pomoc psychológa.

Darujte nám prosím aj tento rok 2 percentá z daní, aby vážne, nevyliečiteľne choré deti mohli byť doma so svojimi blízkymi čo najdlhšie a mali sa čo najlepšie. ĎAKUJEME.
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 2.2.2024
facebook instagram youtube linkedin
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky