O tichu a dimenzii „My, všetci“

Najväčšie vnútorné bohatstvo som zvyčajne objavila v tichu samoty. V ňom som čakala na odpovede na najosobnejšie otázky života. V ňom som našla hlboké súvislosti. V ňom som sa rozhodovala, ak rozum na rozhodnutie nestačil. V ňom som našla odvahu vykročiť do neznáma.

Rok 2020 mi tohto ticha ponúkol omnoho viac ako po iné roky. Zo začiatku bolo naplnené oddychom a nadšením z objavovania nepoznaného – pokoja domova. Za uplynulých 24 pracovných rokov som nikdy nebola doma viac ako týždeň a v Bratislave viac ako mesiac bez prestávky. Rok 2020 mi doprial túto skúsenosť. V Plamienku sme pokračovali v starostlivosti o deti v plnej miere a môj pracovný život bol intenzívny a naplnený. Takmer denne a omnoho intenzívnejšie ako po minulé roky som si uvedomovala jeho cenu. Ako veľmi mi pomáhali osobné či video návštevy detí a ich rodín a pracovné stretnutia s kolegami zvládať izoláciu od rodiny a priateľov! Ticho sa postupne stalo rutinou a nútilo ma tvoriť. Moja záhrada od jari do jesene krásne kvitla. Spolupodieľala som sa na napísaní knihy, ktorú sme v Plamienku vydali. Vzdelávali sme po prvý krát online. Ale chvíľami moje vnútro zaplnila aj prázdnota a únava. Vtedy som počula, ako ku mne prehovára dimenzia „MY, VŠETCI“. Až smútok z dlhodobej izolácie mi otvoril dvere k tomuto poznaniu.  

Môj život významne ovplyvňujú ľudia okolo. Doposiaľ som ich vplyv nikdy tak intenzívne nevnímala. Ovplyvňujú ho nielen najbližší, ale aj tí, ktorí sú ďaleko a osobne sa nepoznáme. Bývame v oddelených domoch, dedinách či mestách, štátoch a kontinentoch. Ale vlastne sme jedno ľudské spoločenstvo. Pandémia nás núti vnímať aj to, čo sa deje za našimi humnami ako „naše vlastné“, núti nás uvažovať o hlbokom prepojení našich životov.

Som ochotná kvôli ľuďom, ktorých osobne nepoznám, zľaviť zo svojho komfortu? Napriek únave im pomôcť a zapojiť sa do testovania? Necestovať do zahraničia na dovolenku, posunúť svadbu či oslavu? Som ochotná kvôli ľuďom stáť v rade a dať sa otestovať? Som ochotná kvôli nim zvládať nepohodu samoty z izolácie? Kde je môj limit a tolerancia? Dokážem pripustiť, že sa v tolerancii a limitoch líšime?

Paradoxom je, že položiť si tieto otázky a pripustiť ich zmysel je v prvom rade v náš osobný prospech. Pretože, keď pomáham a myslím na iných, v konečnom dôsledku pomáham a myslím aj na seba.

Sme hlboko prepojení aj s tými, ktorí zmýšľajú a žijú inak ako my. Aj od nich sme závislí a oni od nás. Nie je v našej moci ich donútiť, aby svoje životy zmenili. Ani vtedy, keď ohrozujú naše vlastné. V kritických obdobiach dokonca ani z najvyšších spoločenských pozícií nie je možné ľudí dlhodobo donútiť správať sa v súlade s hodnotami, ktorým neveria. Dokážem sa na ľudí nehnevať, aj keď sa správajú inak, ako si prajem a uprednostňujú iné hodnoty? Život a Smrť určujú základné mantinely a pravidlá priestoru, ktorého sme všetci súčasťou. Nehrá sa  v ňom o góly do susedovej bránky, ani o to, kto z nás bude rozhodca. Náš život chráni a podporuje Láska a jej zhmotnenie medzi nami. Dokážeme ju zdieľať iba v kontakte so sebou samým a zároveň s dimenziou „My, všetci“.  

Práca s nevyliečiteľne chorými a zomierajúcimi deťmi ma naučila, že k novej perspektíve nás zvyčajne privedie diskomfort, ktorému nie je možné sa vyhnúť. Dlhodobo ho môže zmeniť na čosi nové, hodnotné. Mojim najväčším novoročným predsavzatím na začiatku roku 2021 je perspektívu a hodnotu dimenzie „My, všetci“ nestratiť.