Nielen pandémia, ale aj výčitka nám dnes ničí život. Nedovoľme jej to.

Chce sa mi naplno zakričať „Nie, tak to nie je! Takéto vnímanie života a smrti nikomu nepomôže. Ani tomu, kto musel počas epidémie odísť z tohto sveta, ani nám, ktorí sme zostali.“ Viem ale, že výčitka zriedka zo života odíde ľahko. Trápi nás, ničí nás, bráni nám žiť. Niekedy sa mi zdá, že nás dokonca usmrcuje zaživa.

Nedovoľme jej to. Stretla som mnoho rodičov, ktorí stratili dieťa. Výčitka, že svoje dieťa nedokázali zachrániť, trápi, trúfam si povedať, (skoro) všetkých. Ale nie všetci sa ňou nechali ničiť. Tí, ktorí si ju pripustili, ale zároveň sa rozhodli, že urobia všetko preto, aby im neničila život a vzťahy, sa časom od nej dokázali odpútať. Rozhodnime sa vo vnútri, že budeme hľadať cestu, na ktorej nás výčitka nebude ovládať. Pripustime si ju sami pred sebou, otvorene. Čo si vlastne vyčítame? Čo je to, čo nás trápi? Pripustime si ju aj pred ľuďmi, ktorí nám rozumejú. Povedzme im o nej. Už len to, že nás budú počúvať a my nájdeme silu o nej hovoriť, je veľký krok vpred. Pomenovaná a vyslovená výčitka takmer vždy stráca na sile.

Výčitka súvisí so zodpovednosťou, morálkou a láskou. Vyčítame si to, čo sme mali urobiť a neurobili. Mali sme s naším blízkym predsa byť. Alebo si vyčítame to, čo sme urobili, ale nemali urobiť. Nemali sme ho navštíviť a nakaziť. Kto z nás, ak by vedel, že je nakazený, by vedome išiel navštíviť svojich blízkych? Kto z nás má silu mesiace či roky žiť v úplnej izolácii? Čím viac zodpovednosti na seba preberáme, tým viac nás výčitka ničí. Kde je dnes naša skutočná zodpovednosť?

Skúsme sa na seba, na náš život, na našu rodinu pozrieť z vesmírnej družice a na našu zodpovednosť z tejto perspektívy. Každý z nás je malinkou súčasťou ľudstva a ešte menšou súčasťou vesmíru. Pod plnou kontrolou v živote nemáme takmer nič. Ani ako sa narodíme a ani to, ako zomrieme.  Ani to, či prežijeme naše deti, našich rodičov alebo oni prežijú nás. Mnohí by sme chceli našim najbližším vyjadriť lásku tým, že s nimi budeme vo chvíľach, keď budú odchádzať z tohto sveta. Život nám ale niekedy kladie mantinely. Nemôžeme vždy milovať tak, ako chceme. Nemôžeme s našimi blízkymi byť vždy, keď chceme. Ale je na nás, či sa lásky nevzdáme a prijmeme mantinely života. Byť blízko môžeme aj keď sme ďaleko. Spojenie s tým, koho máme radi, presahuje dotyky, vyslovené slová a fyzickú prítomnosť.

Sila výčitky sa zmierni, ak nájdeme na našom príbehu aj čosi hodnotné, zmysluplné. Čosi, čo bude pomáhať nielen nám samotným, ale aj našej rodine, priateľom, známym, spoločnosti, ľudstvu. Možno sa rozhodneme raz do mesiaca pozvať na obed celú rodinu, alebo budeme nakupovať starkým v dedine, možno sa rozhodneme podporovať neziskový projekt, ktorý mi je blízky a pod. Keď vďaka bolestnému zážitku a výčitke nezištne obrátime svoju pozornosť a život k iným, plamienok života sa v nás znovu rozhorí.