Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Neviem si predstaviť, že by moje deti zostali po smrti otca bez pomoci

Neviem si  predstaviť, že by moje deti zostali po smrti otca bez pomoci Neviem si  predstaviť, že by moje deti zostali po smrti otca bez pomoci
Alexandra dnes konštatuje, že s otcom svojich detí nemala ľahký život. „Od devätnástich rokov som bola v zahraničí, takže som bola veľmi samostatná. Keď som sa vrátila na Slovensko, stretli sme sa a začali sme spolu žiť. Mal svoje tajomstvá, ktoré som rešpektovala. Pred narodením syna Peťka sme boli spolu dva roky. Dnes si myslím, že nebol psychicky v poriadku. Dokázal sa skvelo pretvarovať pred cudzími ľuďmi, i pred svojou rodinou. Vystupoval ako dokonalý partner a dokonalý otec. Doma to však s ním bolo úplne iné. Tisíckrát horšie.”

Po jeho smrti  prvý raz telefonovala s jeho bývalou manželkou. „Hovorila mi, čo robil jej. Bolo to presne to isté, čo sa potom dialo aj u nás,” rozpráva Alexandra. „Posielala ho k psychiatrovi s tým, že inak od neho odíde, a hoci sľuboval, že tam pôjde a že všetko bude inak, nikdy nešiel a nič sa nezmenilo. V našom vzťahu sa opakovali rovnaké schémy. Pri každej veci, ktorá sa mu nepáčila, napríklad varenie polievky, mi dokázal urobiť hroznú scénu, a týždeň sa potom so mnou nerozprával. A to bol len začiatok. Napožičiaval si peniaze bez môjho vedomia, mal obrovské dlhy, prišiel o prácu,” hovorí Alexandra o bludnom kruhu psychického násilia. „Keď prestal pracovať, zostal ležať. Vysvetľoval mi to tak, že keď má stres, nedokáže nič robiť. Pritom bol veľmi šikovný a veľa vecí vedel urobiť,” rozpráva. Jej muž sa vyhrážal samovraždou opakovane. „Bola som z toho zhrozená, no dúfala som, že sú to len reči. On sa mal veľmi rád, neverila som, že by si ublížil. Začal ma obviňovať, že ho podvádzam, že nič doma nerobím... Dokázal veľmi ublížiť slovami a nikdy nezabudnem, ako mi tvrdil, že nič nedokážem.”

Mohli sa rozlúčiť
Obesil sa v stodole, kde mali deti svoje zajačiky. „Vedel, že po škole a škôlke vždy utekajú rovno tam. Zrejme s tým rátal. Chápem, že chcel ublížiť mne, no nerozumiem, prečo chcel ublížiť aj im. Možno vedel, že ma takto ešte viac zraní,” hovorí Alexandra. „Tá stodola stojí na kopci, deti tam išli aj so susedovým synom. Videla som ich z okna, ako bežali odtiaľ dole so strašným krikom. Peťko a Mia len opakovali - tatinko je tam, a plakali. Ani som tam nemusela ísť, hneď som vedela, čo sa stalo.”
Alexandra ešte v ten večer odišla z domu preč, k svojej rodine. „Sesternica mi povedala,  aby som deti zobrala k detským psychiatričkám do Bratislavy, s ktorými mala skúsenosť a hneď to aj vybavila. Som jej za to veľmi vďačná, ja som v tom čase  nebola schopná ničoho," konštatuje Alexandra. Už tri dni po tragédii s deťmi cestovala za lekárkami do hlavného mesta. „Mia sa ma pýtala, či pôjde tatinko do nemocnice. Hoci bola maličká, vedela, že sa tam v tej stodole stalo niečo zlé. Peťko bol vo veľmi zlom stave. Keď sme opäť vrátili domov, ešte sa to zhoršilo. Nedokázal byť vôbec sám, ani sekundu. Nedokázal ísť na chodbu, ani na WC. Všade s ním musel niekto ísť.”
Alexandra deti na otcov pohreb vzala. „Aj toto sme s psychiatričkami riešili, aj s ich detskou lekárkou. Zhodli sa, že by bolo dobré, aby deti išli. Aby to mohli v sebe uzavrieť, tak mi to povedali. Vzali sme ich preč tesne pred koncom obradu, no boli tam a mohli sa rozlúčiť."

Budil sa s plačom
O Plamienku sa Alexandra dozvedela rok po mužovej smrti. „Do nášho susedstva sa nasťahoval manželský pár. Začali sme sa rozprávať, spomenula som, čo sa stalo a pán mi medzi rečou povedal o tábore Plamienka. Peťkovi daroval starožitný ďalekohľad. Neskôr mi jeho partnerka povedala, že mu zomrel syn,“ spomína Alexandra. Kontaktovala teda Plamienok a prišli do Bratislavy na stretnutie do Centra smútkovej terapie. Ani medzitým však Alexandrine deti nezostali bez pomoci. „Chodili sme k psychologičke do centra pedagogicko - psychologickej prevencie. Po troch mesiacoch však vyhodnotila, že už to nie je potrebné.  Peťko však medzitým o otcovi úplne prestal rozprávať. Ak o ňom aj hovoril, označoval ho krstným menom, nie ako tatinka. O tom, čo sa stalo, nehovoril vôbec. Už dokázal byť sám, no mal veľké problémy so spánkom. Veľmi často sa budil spotený, mal nočné desy. Plakal zo sna a ráno ani nevedel, že sme v noci spolu hovorili. Fotku jeho otca máme vystavenú a stávalo sa, že som ju našla otočenú dolu tvárou. Akoby sa na ňu Peťko nemohol pozerať,” opisuje Alexandra synov stav rok po otcovom odchode. Peťko strávil vtedy v lete týždeň v letnom terapeutickom tábore Plamienka. „Je veľmi spoločenský a veľmi sa tam tešil. Tento rok bol v tábore opäť, no o otcovi hovoril oveľa menej ako vlani. Tentokrát bol však v skupine so sestrou, a je možné, že ju chcel chrániť. Oni dvaja sa síce veľmi hádajú, no jeden za druhého by dýchali. Peťko Miu stále sleduje, kde je, čo robí…. Vnímam, že má o ňu strach,” rozpráva Alexandra.

(Fotka z letného terapeutického tábora 2020)

Snažíme sa, aby im bolo lepšie
Napriek tomu, že o Peťka a Miu sa musí starať sama, má hospodárstvo s množstvom zvierat a bývajú v malej dedine, od začiatku sa usilovala svojim deťom po prežitej traume pomôcť. „Keď už nevládzem, keď mám pocit, že to ďalej ťahať nedokážem, pozriem sa na nich a poviem si - oni sú dôležití. Ja ako ich mama chcem, aby dokázali žiť ďalej bez zbytočných rán, hoci si to ponesú navždy. Peťko o otcovi stále hovorí málo, Mia viacej. Práve teraz začína chodiť do terapeutickej skupiny Plamienka, aby mal priestor byť tam aj sám, bez sestry. Tri roky po smrti ich otca sa spolu s psychológmi stále snažíme, aby mojim deťom bolo lepšie a viem, že je pred nami ešte dlhá cesta.  Neviem si ani predstaviť, že by sme to nechali tak, a nedostali by žiadnu pomoc. Možno by v dospelosti nedokázali fungovať sami.  Možno by nemohli nadviazať zmysluplný vzťah. Zažiť takéto niečo by určite nechcel nikto. A už vôbec nie deti v ich veku.  Aj preto odporúčam všetkým rodičom, ktorým sa stalo niečo podobné, ako nám - hľadajte pomoc pre svoje deti, hoci vám samým je zle. Keď budete vidieť, že majú trošku lepšie, uľaví sa aj vám."


Rodičia detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, môžu bezplatne využiť konzultácie so psychológom, ktoré im pomôžu vyriešiť konkrétny problém či situáciu súvisiacu so správaním a prežívaním dieťaťa. Tieto bezplatné konzultácie sú určené aj pre učiteľov detí po strate blízkeho. Kontaktovať nás môžu prostredníctvom online formulára

Pripojte sa aj Vy k našim darcom a pomôžte smútiacim deťom prejsť ich náročnú cestu s podporou a pomocou odborníkov. Ďakujeme
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 29.10.2021
Kategórie