Našla som v sebe oveľa viac lásky

„Vďaka vašim psychológom dnes dokážem doslova stáť na nohách a posunula som sa kúsok ďalej od smútku a toho strašného pocitu prázdna a beznádeje,“ hovorí Monika. „V jednej sekunde mi všetko zhaslo. Teraz som krok vpred a zároveň cítim, že som bližšie k svoje dcére. Mení sa mi myslenie. Smútok nikdy neodíde, no učím sa s ním žiť. Som šťastná, že som sa mohla posunúť. Hodina terapie ujde veľmi rýchlo, no pocit opory a pomoci vo mne zostáva ešte dlho potom.“

Monika našla svoju dcéru Moniku mŕtvu vo vani. „Za ten pol rok sa vo mne zmenil obraz mojej dcéry. Stále som mala pred očami len ten výjav, ako som ju našla. Nedokázala som rozprávať a nedokázala som ani počúvať iných ľudí. Strašne ma bolelo, keď boli oni šťastní a usmievali sa. Bála som sa toho. Lebo som vždy bola usmievavý človek,“hovorí Monika trasúcim sa hlasom. Postupne, vďaka bezplatným individuálnym psychoterapiám, dokázala chodiť von, aj stretnúť sa s príbuznými, ktorých predtým nechcela vidieť. „Postupne sa mi vynárali aj pekné spomienky. Dokážem už lepšie komunikovať s mojím úžasným osemročným synom Lucasom. Aj on vidí tú zmenu .Naučila som sa, že aj v situáciách, keď plačem, spoločne to zvládneme“

Monika rozumie ľuďom, ktorí cítia obrovskú bolesť, no odmietajú pomoc. „Cítila som presne to isté. Hovorila som si - kto už môže chápať, čo cítim? Kto by už len mne mohol pomôcť? Chcela by som týmto ľuďom povedať - aspoň to skúste. Nič zlé sa vám nestane, môže vám byť len lepšie. Choďte do toho, hoci aj cez slzy, cez smútok, cez bolesť. Verte, stojí to za to.“

Po smrti svojej dcéry mala aj zdravotné problémy. „Schudla som 14 kíl. Takmer vôbec som nejedla, ani nepila. Na chrbte som mala obrovský kameň a dlho som ho nosila… Stále cítim záťaž, ale už ma tak veľmi chrbát nebolí. A začala som postupne, po návštevách terapií v Plamienku aj viac jesť.“ Dnes tvrdí, že ani netušila, akú má skvelú rodinu, koľko priateľov a známych jej chce pomôcť. „Všetci sú pri mne, hoci predtým sme s niektorými neboli v kontakte. Je ťažké to povedať, ale smrť mojej dcéry mi aj veľa dala. Naučila ma, že ak som ja otvorená pomoci, ľudia mi pomôžu.“ Monika potvrdzuje, že smútok chodí vo vlnách. „Je to ako cunami. Na začiatku zmetie úplne všetko a vlny smútku sa vracajú. Medzitým však chcem vidieť ľudí, smiať sa, nadýchnuť sa…“

Monika je popri smútku aj mamou malému Lucasovi a chce mu byť oporou. „Monika aj jemu veľmi chýba. Myslím, že sa predtým bál prejaviť svoj zármutok, chcel ma chrániť. Spočiatku kreslil čiernou farbou, nekomunikoval so mnou. Teraz už cíti, že si aj on môže dovoliť plakať. Naučila som sa, že aj on môže mať zlé dni, že môže byť smutný. Učí sa s tým žiť a myslím, že sa s tým bude učiť žiť do konca života.“ Lucas navštevuje psychologičku aj v škole. „Riešime to sedeniami, komunikáciou, hrou. Pomáhajú nám aj učitelia, prijali sme pomoc s viacerých strán.“ Monika tvrdí, že stále hľadá vnútorné zdôvodnenie a význam toho, čo sa stalo. „Našla som však v sebe silu, o ktorej som predtým nevedela. Viac počúvam svoje deti, našla som v sebe viac lásky. A budem ju hľadať ďalej.“


Aj vďaka Vašim 2% môžeme bezplatne pomáhať deťom a ich blízkym, ktorí stratili blízkeho. Darujte nám ich aj tento rok. Ďakujeme