Môžeme byť raz znovu šťastní aj po strate?

Veronika Hurdová  je mladá žena  a mama troch detí - Grétky, Mariánka a Janeka. Keď  bola v piatom mesiaci tehotenstva s najmladším synom, jej  manžel  Honza  nešťastnou náhodou zahynul - spadol z 5.poschodia pri  zliezaní  na terasu zo strechy, kde fotil východ slnka.  Veronika napísala po jeho odchode knihu Moja milá smrť.  A hoci  sa v nej slovo smrť opakovane spomína, je to kniha o láske, pomoci, o ľudskej sile a o opätovnom hľadaní šťastia v každodennom živote.  

Veronika opísala v knihe rok svojho života po strate  manžela. Jej situácia sa mohla zdať čitateľovi úplne zúfalá – žena s dvomi maličkými  deťmi, krátko pred pôrodom tretieho, s hypotékou na krku...Ako však tvrdí, smrť milovaného muža dnes, s odstupom času,  zároveň vníma ako impulz k hlbšiemu vnímaniu vlastného života. V tom čase už mala za sebou dve  knižky a túto tretiu napísala po večeroch, keď jej deti zaspali. Jej príbeh pomohol stovkám ľudí po strate blízkeho, ktorí sa jej ozývali v emailoch a listoch.   

Môžeme byť raz znovu šťastní,  keď sme stratili  milovaného partnera?  Hľadanie odpovede na túto otázku sa tiahne celou knihou, kde Veronika opisuje rozlúčku s manželom, svoj pôrod, chvíle s deťmi, svoj každodenný  život, svoje smútenie.  Poctivo skúma svoje pocity, svoje prežívanie a to, čo vo svojom „novom živote“ vníma v sebe i okolo seba. Kniha je plná drobných príhod, originálnych pohľadov a na svet a áno, aj humoru. Vyplýva z nej Veronikino presvedčenie a nádej, že život nestratil svoje a farby a aj človek, ktorý smúti, ich po čase môže znovu vnímať a tešiť sa z nich.  

„Každý z nás smútok prežíva inak. A každý z nás ho prežíva presne tak, ako je to správne, ako to v danú chvíľu potrebuje, a ako to najlepšie vie. Všetko, čím si prechádzame, je súčasťou toho, kým budeme v budúcnosti….Premýšľam o tom, ako som ja prechádzala obdobím po Honzovej smrti. Zistila som, že  som to nikdy nevnímala ako proces, je to sled jednotlivých chvíľ. Chvíľ, ktoré boli v tú chvíľu  presne také, aké mali byť.  Spätne nevnímam, že by som svoju situáciu zvládala vtedy horšie než teraz. Necítim, že by som sa „zlepšovala“ v tom, ako sa s Honzovou smrťou dokážem vysporiadať. Strata milovaného človeka nie sú preteky, kde človek dobehne do cieľa.  Jedinou vecou som si však bola istá od úplného začiatku. Vedela som, že  v danú chvíľu prežívam všetko najlepšie, ako dokážem. Bola som na seba dobrá. Dokázala som sa  oceniť, pochváliť a prijať.“  

Veronika dokončila knihu Moja milá smrť rok a pol po svojej strate. Láskyplne v nej hovorí aj o dobrých veciach, ktoré sa stali po manželovom odchode v jej živote. O priateľoch, ktorých by inak nestretla, o projektoch, ktoré by inak nevznikli,  o zážitkoch, ktoré by možno neprežila. Toto všetko vníma ako veľký dar, ktorý jej Honza zanechal.  

„Nedostávame to, čo by sme chceli. Smrť milovaného človeka nechce nikto z nás.  A aj tak  ju dostaneme. Z Honzovej smrti  si odnášam jedno veľké posolstvo - chcem žiť tak, aby som na konci dňa vedela, že som ho prežila naplno. Užiť si deň pre mňa už neznamená naplniť ho zážitkami. Pamätať na smrť neznamená byť ustráchaná a prehnane opatrná. Verím, že cieľom nášho snaženia je, aby sme sa dostali sami k sebe. Nie je pre mňa strašné zomrieť skoro.  Je strašné nevyužiť svoju existenciu na to, aby sme milovali. Dnes vnímam, že rok života po smrti môjho milovaného manžela mi priniesol okrem smútku aj mnoho drobných okamihov radosti,  malých krásnych zážitkov, hoci by som si to nikdy nedokázala predstaviť. Verím, že vďaka vedomiu smrti môžeme žiť naplňujúci život plný lásky, vedomej prítomnosti a pochopenia seba samých.“