Keď zomrú naši rodičia

Keď zomrú naši rodičia Keď zomrú naši rodičia

Úvaha po prečítaní knihy Alexandra Levyho   
Väčšina z nás sa v živote dostane do bodu, keď naši rodičia odídu z tohto sveta. Postupne vnímame ako starnú, už nie sú tí silní, o ktorých sme sa ako deti opierali. Už nie sú tí, ktorí za nás množstvo problémov vyriešili, ktorí nám vytvárali domov a zázemie a ponúkali pocit opory a istoty. Keď odídu z tohto sveta, zostane v našom srdci bolesť a prázdno a život sa trvalo zmení. 

Dostala sa mi nedávno do  rúk knižka amerického psychoterapeuta Alexandra Levyho „Zbohom mami, zbohom tati“, ktorá ma zaujala. Stratil oboch svojich rodičov, ktorí neboli mladí. Ich smrť ho veľmi zasiahla. Uvedomil si, že o tom, čo znamená strata starších rodičov sa v dnešnom svete veľa nehovorí a pritom nás tak veľmi zasahuje. V knihe popisuje svoj osobný príbeh, dopĺňa ho hlbokými a osobnými úvahami a príbehmi svojich priateľov a klientov. Kniha ma hlboko zasiahla. Hoci som zatiaľ rodičov nestratila, viem, že raz tento čas príde a je to téma, ktorou sa zaoberám. A tak mi dovoľte zdieľať s Vami pár myšlienok, ktoré ma oslovili.  

Rodičia (prípadne iné osoby, ktoré sa o nás starajú), predstavujú konštantu v našom živote. Bez nich neprežijeme. Nech máme s nimi akýkoľvek vzťah, ich existencia aj v dospelom veku často vytvára pocit, že život je spoľahlivý, poznateľný, zvládnuteľný. Sú našimi najväčšími učiteľmi života a dávajú nám základ všetkých našich budúcich vzťahov. Učia nás milovať a vnímať a rozlišovať hodnoty života. Vedia, prečo sú veci aké sú, čo sa má a nemá. Keď ich strácame, pocit vnútorného bezpečia a istoty sa významne naruší. Strácame domov, stávame sa sirotami, prestávame byť deťmi. Už nikdy nebudeme tými, kým sme boli. Sme zmätení, kto vlastne teraz sme? Smútime a vydávame sa na cestu do neznáma. Sme dezorientovaní. Čo bude v našom živote ďalej? Život už nikdy nebude taký, aký bol. Krehkosť a tajomnosť života nás po smrti rodičov pohlcuje. Prichádza opustenosť, prázdnota, úzkosť, a to aj vtedy, keď máme vlastnú rodinu a deti. Je nám ľúto, že sme s rodičmi nestihli všetko, čo sme chceli. Pretože nikdy  nestihneme všetko. Ak sa smútku nebudeme brániť, jeho intenzita sa časom zmierni, ale budeme smútiť do konca nášho života. Spomienky s rodičmi sa nám budú opakovane vracať. Vnútorný vzťah s nimi nikdy neprerušíme. 

Po strate rodičov sa menia aj naše najbližšie vzťahy – partnerské aj priateľské. V manželstve, partnerstve aj v priateľstve potrebujeme oporu. Potrebujeme, aby ľudia okolo dokázali vnímať a zvládnuť našu bolesť a pritom byť chvíľami s nami. Nie je to jednoduché. A tak sa môže stať, že s ľuďmi, ktorí nám boli blízki, sa odcudzíme, alebo naopak sa s nimi viac zblížime. Niektorí ľudia z nášho života odídu, nových možno nečakane stretneme. Väčšina našich vzťahov sa viac alebo menej zmení.  

Nie je zriedkavosťou, že aj v širšej rodine sa udejú zmeny. Všetci smútia a všetci sa menia. Delí sa majetok. Problémy, ktoré tleli, niekedy vybuchnú. Alebo naopak, smútok a bolesť nás v rodine stmelí a konflikty vyriešia.
  
 
Po smrti rodičov často premýšľame nad tajomstvom života, nad jeho večnosťou, nad tým, kto nám bude do konca života oporou. Dokážeme čerpať silu z Boha a viery? Alebo sa od nej odvraciame prípadne hľadáme novú? Rodičia nám ponúkli svoju vieru a spiritualitu, ktorá, kým žili, bola aspoň čiastočne aj naša. Po ich smrti žijeme svoju.    

Stratiť rodičov vo vyššom veku je „normálne“. Prečo sa toho tak bojíme? Prečo nás to tak zasahuje? Načo smútime? Na niektoré otázky neexistujú jednoduché a všeobecné odpovede. To, odkiaľ prichádzame, ovplyvňuje náš celý život, aj kam kráčame. Smútok po strate rodičov je dôležitou životnou skúsenosťou. Pomáha nám uvedomiť si pominuteľnosť nášho života a upozorňuje nás, aby sme dôležité vzťahy či ciele v živote neodkladali. Vzťah k tým, ktorých milujeme, je vzácny a ohraničený.   
MUDr. Mária  Jasenková
MUDr. Mária Jasenková 4.1.2024