Keď v terapeutickom tábore prší, tak pre šťastie

Keď v terapeutickom tábore prší, tak pre šťastie Keď v terapeutickom tábore prší, tak pre šťastie

Mirke zomrel manžel Juraj pred 2 a pol rokom. Ich synovia Tomáš a Viktor mali vtedy 9 a 7 rokov. Viktorko dokázal plakať, Tomáš však nemohol vypovedať, že sa bojí zaspať, aby nezaspal navždy. A že má strach, že príde aj o mamu. Obaja chlapci zažili tábor, ktorý Plamienok každoročne organizuje pre deti, ktoré stratili blízku osobu. A pritom stihli mať mokré tenisky a vykúpať sa pod odkvapom. Pršať môže totiž aj šťastie.

Ako vplývala strata manžela a otca na vás a ako na vaše deti?
Juraj bol živnostník a po jeho smrti som musela riešiť veľa vecí. Všetko sme postupne vybavili, hovorila som si, ako to skvelo zvládame. Kamarátka, s ktorou sme chodili do hudobnej školy, mi asi po polroku povedala, či nevidím, že Tomáš má depresiu a potrebuje psychiatra. Bránila som sa, že sme len vystresovaní a máme toho veľa. Nepripúšťala som si to, zmocnila sa ma panika. Bála som sa faktu, že by môj syn potreboval odbornú pomoc. Psychiatrička, na ktorú som sa napokon obrátila, mi však odporučila Plamienok. Povedala mi, že existuje terapeutický tábor pre deti, ktoré stratili blízkeho človeka. Chlapci tam v lete išli. Už predtým na jar sme sa však dostali k smútkovej terapii v Plamienku. A tá nám všetkým veľmi pomohla.

V čom Vám Plamienok pomohol?
Viete, koľko "múdrych" ľudí je okolo vás, keď stratíte blízkeho človeka? Nesmieš toto, nesmieš tamto, nesmieš plakať. Musíš žiť kvôli deťom! A ja by som si vtedy najradšej sadla do kúta a plakala a vrieskala od žiaľu. Ale zase som počúvala- to nerob, deti by to zle znášali. V Plamienku nám ukázali, že môžeme slobodne prejaviť emócie. Naučili nás ich vyjadriť a nebáť sa ich. Pustiť to zo seba. Nikto nás nehodnotil, načúvali nám. Deti kreslili, tvorili. Viktorko nie je až taký uzavretý, dokázal žiaľ zo seba pustiť- plačom, smútením. Nikto nám nechcel zobrať náš smútok, pretože to bola normálna vec. Tomáško, hoci je introvert, začal konečne hovoriť o svojich pocitoch. Hovoril, že je smutný, že ocko zomrel. Hovoril, že sa bojí zaspať, pretože má strach, že sa už nezobudí. Rozprával, ako veľmi sa bojí o mňa, lebo som tiež onkologická pacientka. Dokázal povedať- ocino mal rakovinu a zomrel. Čo ak zomrieš aj ty, mama? Kto sa o nás postará? Na terapie sme chodili viac ako rok.. Dnes už dokážeme hovoriť o takýchto veciach s humorom. Aj o ocinovi hovoríme s humorom.

Rozprávate sa o jeho odchode? V knižke Slon v izbe, ktorá je sprievodcom pre dospievajúcich po strate blízkeho človeka, sa vyhýbanie sa rozhovoru o mŕtvom prirovnáva k slonovi. Je obrovský, vypĺňa skoro celú izbu, ale nám sa darí mu vyhýbať. Mali ste to tak aj vy?
Skôr hovoríme o tom, aké by to bolo, keby žil, ak by tu bol s nami. Chlapcov začínajú zaujímať citlivé témy. Vtedy si hovorím- tak, toto mal Juraj zažiť! Chalani sa pýtajú - mami, čo by ocino robil, keby sme prišli s takouto témou? Vravím im- chlapci, bleskovo by prebehol cez kuchyňu a zmizol. A dokážeme sa zasmiať na tom spolu, hoci pre mňa je stále ťažké, že tu nie je. A určite aj pre nich.

Z našej skúsenosti vieme, že rodičia majú strach poslať deti do nášho terapeutického tábora. Intuitívne chcú chrániť deti pred spomienkami na to, čo sa stalo. Ako ste vy prekonali túto prekážku?
To, že existuje terapeutický tábor pre deti po strate blízkeho človeka, bola prvá informácia, ku ktorej sme sa s súvislosti s Plamienkom dostali. Áno, mnohí ma odrádzali. Na čo ich tam budeš posielať? Budú sa v tej bolesti len utvrdzovať, dokola to rozoberať a nedostanú sa z toho. Vôbec to nebola pravda. Chlapcov nikto nesmeroval k tomu, že teraz budú s nimi rozoberať ako sa cítia, lebo im zomrel ocko.





Čo ste si predstavili pod pojmom terapeutický tábor?
Načítala som si na internete informácie o tábore, pozreli sme si spolu fotky, porozprávali sme sa o tom. Z terapií poznali dobrovoľníkov, ktorí mali s nimi ísť do tábora, aj to im dodalo istotu a tešili sa tam.

Rozprávali sa s vami deti o tom čo sa dialo v tábore?
Nehovorili takmer nič. Skôr rozprávali, keď sme pozerali fotky. Pár dní tam pršalo a najväčšia zábava bola v oblečení sa hádzať sa do mlák. Viktor je odfotený pod odkvapom. Je to krásna fotka. Šťastné, zašpinené, uvoľnené dieťa.

Keby ste mali porovnať správanie sa vašich detí pred a po tábore, čo bolo iné?
Z Tomáša bolo cítiť nadšenie, po tábore si ho vybrali aj do divadelného súboru Plamienka. Bol veľmi spokojný. A z Viktora je veľmi ťažké ťahať nejaké informácie. On je ostrov, ktorý si ťažko k sebe pustí ľudí. Po návrate poznamenal, že mal mokré tenisky, lebo behal po mokrej tráve. "Zlé" tiež bolo, že ste ich "nútili" šľapať do tááákéhoto kopca. Ale takéto "frfľanie" býva pre neho vyjadrením spokojnosti. Samozrejme, bola som zvedavá a opýtala som sa na to, čo sa stalo iným deťom, kto im zomrel. Chalani to vôbec netušili, deti to medzi sebou nerozoberali.

Podarilo sa vám "zmenšiť slona vo vašej izbe"? Dokázali ste lepšie komunikovať s deťmi o smrti ich otca a vášho manžela?
Stále sa nebavíme o tom, ako zomrel, prečo zomrel. Ale už hovoríme, čo by teraz povedal, čo by urobil. Jednoznačne sme dnes vďaka Plamienku ďalej. Koľko detí zažije smrť takého dôležitého a významného človeka v živote ako je rodič? Nemyslím si, že sa to dá zvládnuť bez pomoci. A rodič by nemal svojim deťom upierať v tejto situácii pomoc. Aj ja som sa naučila o ňu požiadať a naučila som sa ju prijímať- pre seba i pre deti. Prežili sme to spolu.

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí si myslia, že najlepšie riešenie je zabudnúť?
Že zabudnúť sa určite nedá. A ja nechcem, aby moje deti zabudli na svojho otca. A ani ja nechcem zabudnúť. Chcem , aby sme dospeli k tomu, že Martin je stále súčasťou nášho života a jeho život pokračuje ďalej v nich. Myslím, že skôr sa treba naučiť žiť s bolesťou, ktorá v nás navždy zostane, no neutápať sa v nej. Môj manžel si svoju časť nášho spoločného života odžil a my musíme ísť ďalej. A ideme ďalej bez pocitu krivdy. Deti aj ja máme právo byť smutní a zranení. Ale aj so smútkom sa dá ďalej žiť a plnohodnotne a spokojne existovať. A dokonca aj byť šťastní.