Jurko hľadal kúzelníka, ktorý mu mamu vráti

Pán Juraj stratil manželku Anitu náhle a zostal sám s päťročným synom Jurkom. Na Plamienok sa obrátil už krátko po jej smrti- riešil totiž, či vziať synčeka na mamin pohreb.

Keď Juraj hovorí o okolnostiach manželkinej smrti, aj po mesiacoch sa mu naplnia oči slzami. „Boli sme počas pandémie spolu doma a Anitka mala online hovor s nemeckými kolegami. Zvyčajne sme pracovali spolu z kuchyne, no vtedy sa zavrela do spálne, že bude „úradovať“ odtiaľ. Aj sa kvôli tomu rozhovoru pekne obliekla a namaľovala. Môj starší syn,ktorý bol vtedy u nás, však asi o dve hodiny potreboval ísť do spálne. Nazrel dnu a hovorí mi, že Anita leží na zemi. Keď som sa potom pýtal jej kolegov, ktorí s ňou práve hovorili cez internet, čo sa vlastne stalo, odpovedali mi, že náhle zmizla z obrazovky. Pomôcť sa jej už nedalo. O pol tretej ju odviezla pohrebná služba. A o tretej som išiel pre syna do škôlky,“ zlomí sa Jurajovi hlas. „Manželka bola odo mňa mladšia o 17 rokov. Ani vo sne by mi nenapadlo, že zomrie skôr ako ja. Bol to obrovský šok,“ dodáva. „Nevedel som ani, ako to mám povedať Jurkovi. Kde je mamina? Chvíľu som mu hovoril, že je v nemocnici.. Nedokázal mu to povedať doma. Napokon som ho zobral do jedného hotela vo Valči a tam som mu oznámil, že maminka zomrela,“ plnia sa Jurajovi opäť oči slzami.

S maminkou sme sa rozlúčili sami

Juraj priznáva, že po smrti manželky nevedel, čo má robiť. „Rozmýšľal som, kam sa mám obrátiť. Váhal som, či mám Jurka vziať na pohreb, alebo nie a prirodzene som chcel vyhľadať niekoho, kto má s takouto situáciou viac skúseností,“ opisuje častú dilemu náhle ovdovených rodičov. „V Plamienku boli veľmi prívetiví a naozaj mi pomohli. Napokon som sa rozhodol, že Jurka na pohreb nevezmem a urobíme si vlastnú rozlúčku s maminkou v užšom rodinnom kruhu,“ hovorí Juraj. „Bol som rád, že Jurko tam nebol, pretože na pohreb prišlo veľa ľudí , a aj pre mňa to bolo veľmi náročné. Dnes sme však spolu schopní prísť k hrobu, sadneme si tam, pozeráme sa na maminu fotku a ja viem, že chápe,čo sa udialo.“

Necelý rok po manželkinej smrti Juraj chodí na skupinovú smútkovú terapiu v Plamienku. Jurko zatiaľ terapiu nenavštevuje. „Je príjemné vedieť, že nie som na všetko sám. Že môžem povedať o svojich pocitoch ľuďom, ktorí zažili niečo podobné. Vnímam súvislosti, ktoré som si predtým neuvedomoval. A hoci si zatiaľ neuvedomujem merateľné benefity terapeutických stretnutí, rozhodol som sa prijať pomoc odborníkov. Sme tam partia ľudí, ktorí stratili niekoho milovaného, čo nás istým spôsobom zbližuje a vždy sa po týchto stretnutiach cítim lepšie. A zároveň nás to utvrdzuje v tom, že chceme žiť a ísť ďalej, hoci sme ich stratili,“ hovorí Juraj. Plamienok dlhodobo sledoval už pred stratou manželky. „Podporoval som prácu Plamienka, vnímal som ho však najmä ako detský hospic. To, že robia aj smútkovú terapiu, som sa dozvedel, keď kolegyňa stratila dieťa a rozprávali sme sa o tom, že Plamienok jej veľmi pomohol. Obracal som sa teda na Plamienok s dôverou a naozaj ma nesklamali.“

Pomohol nám víkend pre smútiace rodiny

Na Jurkove reakcie po strate mamy si Juraj spomína len matne. „Samozrejme plakal, smútil. Pýtal sa ma, kedy sa mama vráti, kde nájdeme kúzelníka, ktorý ju oživí. Snažil som sa mu dať šetrne najavo, že to sa už nestane. Aj preto mi padlo vhod, že nás Plamienok pozval na víkend, ktorý organizuje pre smútiace rodiny. Tam videl, že sa to bohužiaľ stáva a nie sme jediní ktorých to postretlo." Víkendový pobyt sa konal na myjavských kopaniciach. „Bolo tam krásne, bývali sme v príjemnom penzióne, páči sa mi v tom kraji. Bolo to asi 4 mesiace po Anitkinej smrti a prvý raz som mal pocit, že ja sa nemusím o nič starať, že je postarané o nás. Kreslili sme, tvorili, mohol som sa správať prirodzene, nemusel som nikomu nič vysvetľovať,“ spomína Juraj. Dodáva, že mu naozaj pomáha tvorba. „Netrápim sa tým, že neviem kresliť, ani tým, či je to pekné, alebo nie. Dôležité je, že môžem dať svoje pocity na papier. Je to zaujímavá skúsenosť.“

Ja potrebujem nejakú maminku

Juraj konštatuje, že zrejme nemôže byť otcom i mamou zároveň. „Asi desať mesiacov po Anitkinom odchode mi Jurko povedal-tati, kedy mi privedieš novú maminku? Ja predsa potrebujem maminku. Len som niečo habkal, nečakal som, že bude takto reagovať. Jurko, keď videl moje rozpaky, hneď dodal, že nezabudne na svoju maminku, ale znovu zopakoval, že nejakú maminku potrebuje. Vtedy som si uvedomil, že ženský element je nenahraditeľný.“

Jurko podľa neho našťastie nemal po smrti mamy vážnejšie psychické ťažkosti, ani zmeny správania. „Netrápi ho nespavosť, bolesti bruška či strach. Potvrdila mi to aj pani riaditeľka v škôlke. Snažím sa vytvoriť mu pestrý program, pretože aj ja som spoločenský človek a myslím, že izolovať sa by nebolo múdre. Často chodíme do detských hotelov, Jurko to tam má rád. Cestujeme, spoznávame nové miesta,“ opisuje Juraj, ako spolu so synom trávia voľný čas. Uvedomuje si, že okrem Jurka sa musí starať aj sám o seba. „Nabádam všetkých, ktorým sa stalo niečo podobné, aby sa nezdráhali prijať pomoc. Dieťa môže byť v poriadku vtedy, ak sa má dobre aj rodič. Je to ako pri núdzovej situácii v lietadle- najskôr musíme nasadiť kyslík sebe, aby sme mohli pomáhať deťom. A aby sme spoločne dokázali kráčať ďalej k tomu, čo nás možno čaká.“

Mgr. Marcela Fuknová 16.12.2022

Kategórie

Jurko hľadal kúzelníka, ktorý mu mamu vráti

Prihlásiť na odber newslettra