Dobrovoľníctvo sa nedá zaplatiť. Je vzácnejšie než všetky peniaze sveta

„Dobrovoľníctvo sa nedá zaplatiť, je vzácnejšie než všetky peniaze sveta. To, že dávam, je darom aj pre mňa.“

V terapeutickom tábore Plamienka sme sa stretli s 22-ročným dobrovoľníkom Jakubom. Plavovlasý, s jasnými modrými očami a širokým úsmevom. A s jemným prízvukom, ktorý naznačuje jeho cudzí pôvod. Do tábora Plamienka pricestoval z Viedne.

Jakub je však Slovák a slovenčinu ovláda veľmi dobre. „Až do desiatich rokov som žil v Bratislave, do škôl som však chodil v Rakúsku. Aj preto dnes študujem medicínu vo Viedni, nie v Bratislave. Keby som sa mal s niekým rozprávať o medicíne v slovenčine, asi by mi chýbali odborné slovenské výrazy,“ objasňuje s úsmevom svoj prízvuk. O Plamienku sa dozvedel, keď praxoval na bratislavských Kramároch v Detskej fakultnej nemocnici. „Mal som po skúškach čas, preto som sa prihlásil na prax aj do Bratislavy. Dostal som sa na detský urgentný príjem. Musím povedať, že to bol výborný nápad, veľmi veľa som sa tam naučil. Všetci lekári sa mi venovali a hoci mali plné ruky práce, snažili sa vždy komentovať a vysvetľovať mi to, čo práve robia,“ hovorí Jakub uznanlivo. Bratislavskí odborníci sa viedenskému medikovi možno venovali aj preto, lebo vycítili Jakubov záujem o detské lekárstvo. “Som v predposlednom ročníku štúdia medicíny a som rozhodnutý stať sa pediatrom. Vždy ma zaujímala práca  s deťmi a počas štúdia som zistil, že ma zaujímajú z vedeckého hľadiska aj ochorenia, ktoré postihujú najmä deti,“ rozpráva Jakub.


Silnejší v pomoci iným

Na Kramároch sa dozvedel o neziskovej organizácii Plamienok. Rozhodol sa prihlásiť sa na polročný vzdelávací kurz, aby sa mohol zúčastniť ako dobrovoľník terapeutického tábora pre deti, ktoré stratili rodiča či súrodenca. Kurz, ktorý sa konal vždy jednu sobotu v mesiaci, zvládol aj popri náročnom štúdiu. „Napísal som na internetovú stránku Plamienka, absolvoval som pohovor a vybrali ma. Bolo to niečo navyše k tej kope učenia v škole, ale zvládol som to,“ konštatuje dnes. Náročné vraj boli pre neho na kurze najmä cvičenia, ktoré ho viedli k tomu, aby  poznával sám seba. „Chápal som však, že je to veľmi dôležité. Ak chcete niekomu pomôcť, musíte sa snažiť porozumieť svojim silnejším aj slabším stránkam. Ak viete a dokážete na sebe pracovať, môžete sa stať silnejším v pomoci iným,“ tvrdí Jakub. „Náročné pre mňa nebolo otvoriť sa, skôr čeliť pocitom, ktoré to prinášalo. Teraz v tábore sa však ukazuje, aké to bolo potrebné. Deti, najmä tie malé, sú veľmi spontánne. Bežne mi pri prechádzke alebo hre začnú rozprávať, aké to bolo, keď im zomrel tatino, mama, brat či sestra. A ja dokážem zareagovať. Aj vďaka výcviku, ktorý som absolvoval. Nebojím sa, že odpoviem zle. Myslím si však, že človek nemôže nič pokaziť, ak dieťaťu odpovedá úprimne,“ hovorí Jakub. Domnieva sa, že dobrovoľnícky výcvik mu pomôže aj v budúcej praxi lekára. „Na Slovensku aj v Rakúsku majú lekári podľa mňa problém komunikovať s pacientmi o zlých správach a hovoriť s ľuďmi v terminálnych štádiách ochorenia. Robia to iba náhodne, niektorí lepšie, iní horšie, podľa miery svojej empatie a skúseností. Stále sa tomu neprikladá dostatočný význam, hoci je to veľmi dôležitá časť ich práce. Dôkazom je podľa mňa aj to, že sa tento druh komunikácie s pacientmi neučí na medicíne a nevenuje sa tomu žiadna organizácia platená štátom,“ rozpráva Jakub. 

Posunú sa ďalej 

Rovnaké je to podľa neho aj počas terapeutického tábora. „Tieto deti vedia, že aj ostatné deti tu tiež niekoho stratili. Majú všetky podobnú skúsenosť, môžu o nej spolu hovoriť. Doma či v škole to často nie je možné. Väčšina ich rovesníkov neprežila to, čo ony a mnohé majú pocit, že doma by svojimi spomienkami spôsobovali bolesť rodičom. Tu môžu v bezpečí hovoriť, alebo vyjadriť v hre, to, čo ich trápi a bolí, ale tiež môžu spomínať na to pekné, čo s rodičom či súrodencom zažili. V ich pamäti zostane tento týždeň ako pozitívna, príjemná spomienka. Ako niečo, z čoho budú v ďalšom období čerpať silu. Aj vďaka nášmu spoločnému pobytu v tábore sa budú môcť v živote posunúť ďalej od svojej bolesti a vytvárať si nové, pekné zážitky,“ uzatvára Jakub svoje rozprávanie.  A hoci s jeho priateľkou, ktorá je Nemka, by chceli žiť vo Viedni, predsa uvažuje v budúcnosti aj o práci na Slovensku. „Možno sa raz budem venovať aj detskej paliatívnej starostlivosti. Všetko je otvorené, s Plamienkom zostávam kontakte.“

Prihláste sa aj Vy na vzdelávací kurz a staňte sa dobrovoľníkom v Plamienku.