Dobrovoľníčka Vanda: To, čo sa mi stalo, ma priviedlo k pomoci deťom

Dobrovoľníčka Vanda: To, čo sa mi stalo, ma priviedlo k pomoci deťom Dobrovoľníčka Vanda: To, čo sa mi stalo, ma priviedlo k pomoci deťom

Vanda prišla o otca ešte ako stredoškoláčka a tvrdí, že najťažšie po strate bolo pre ňu zaradiť sa „do bežného života.“

Takmer hneď nastúpila do školy a ľudia si zrejme preto mysleli, že už je všetko v poriadku. Naozaj som nechcela sedieť doma a trápiť sa tam. Potrebovala som niečo robiť. Chcela som nájsť u ľudí pochopenie. Prežívanie mojich rovesníkov sa však zrazu zdalo veľmi povrchné a všetko, čo ostatní bežne riešili, sa mi zrazu zdalo bezvýznamné,“ hodnotí náročné obdobie po strate.

V treťom ročníku medicíny sa prihlásila na polročný vzdelávací kurz určený pre budúcich dobrovoľníkov Plamienka.
Kurz som objavila na internete už skôr. Myslím, že už v prvom ročníku. Zaujímala som sa totiž o paliatívnu starostlivosť. Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Sama som mohla zažiť, to že tatino zomrel doma, že sme boli vtedy všetci pri ňom. Neskôr som vnímala, že vo všetko tom zlom, čo sa dialo, to bolo asi to asi to najlepšie, čo sa mohlo vtedy stať,“rozpráva Vanda o svojej ceste s Plamienkom.

Najprv som absolvovala prednášky pre študentov medicíny, ale aj pre verejnosť. A následne aj polročný vzdelávací kurz. Asi prvýkrát som rozprávala pred cudzími ľuďmi o mojej strate. Bolo aj veľa plaču. Bolo to pre mňa veľmi ťažké a náročné. Ale každým tým týždňom, ako sme sa stretávali, to išlo ľahšie a ľahšie. A začala som sa cítiť aj ja lepšie, lepšie na duši. To zovretie, tá úzkosť, sa zrazu začali uvoľňovať.

Trikrát v terapeutickom tábore
Vanda bola tento rok v terapeutickom tábore pre deti po strate blízkeho už tretíkrát.
To, že som bola v tábore trikrát, mi dalo veľmi veľa. Dalo mi to dôveru v samu seba. Zistila som, že to, čo dokážem urobiť, je dosť, aby som niekomu pomohla. V tomto tábore som viedla druhú skupinu na workshopoch. Boli to deti, ktoré mali 10 až 11 rokov. Na workshopoch sme postupovali tak, že najprv sme sa teda spoznávali. Snažili sme sa vytvoriť skupinku, v ktorej by sa deti cítili dobre, aby sme sa mohli spolu aj rozprávať a spolu tvoriť. Postupne sme začali uvoľňovať svoje emócie. Učili sme sa hlavne narábať s tým, ako uvoľňovať pocity, možno veľmi zľahka aj to, ako ich zdieľať pred ostatnými a hlavne sme sa snažili v tejto skupinke tvoriť a veľa sa hýbať, keďže sú to ešte menšie deti. Myslím si, že boli veľmi odvážni, lebo sa do toho ponorili,“opisuje Vanda svoje skúsenosti z táborov.

Väčšina z týchto detí bola po príchode veľmi utiahnutá, veľmi tichá. Ku koncu to však bol veľmi rozdielny obraz. Keď sme spolu boli na tom mieste v lese, kde sme sa stretávali, tak to bola zrazu kopa šantiacich detí.

Čo podľa Vandy deťom po strate rodiča či súrodenca naozaj pomáha?
To, že stretnú ostatné deti, ktoré zažili podobnú stratu, podobný príbeh. A môžu sa o tom rozprávať, či už medzi sebou, alebo aj s dospelým.Keď nájdu spriaznenú dušu a otvoria sa, tak sa im uľaví. Nie vždy je jednoduché rozprávať o tom doma alebo pred blízkymi. Deti sa často snažia svojich blízkych uchrániť.

Vanda tvrdí, že aj ona od detí dostáva to, čo im sama dáva. „Mala som veľmi podobný zážitok, aký zažili ony samy. Tiež som ako keby medzi svojimi, často sa cítim ako jedna z nich. Preto si myslím, že je pre mňa možno ľahšie nadviazať s nimi kontakt. Veľa energie v tábore deťom odovzdávam ale veľa dostávam aj naspäť. Pomoc týmto deťom mi dáva práve ten zmysel mojej straty, ktorý som hľadala.“

Vanda je presvedčená, že je veľmi dôležité, aby dobrovoľníci najprv absolvovali vzdelávací kurz. „S deťmi sa budú rozprávať o témach, o ktorých sa bežne nerozpráva. A aj pokiaľ sa o nich rozpráva, sú to väčšinu teoretické znalosti, ktoré nie sú dostatočné na takúto prácu. Kurz je vedený zážitkovou formou. Pre mňa to bola veľká osobná skúsenosť. Keď sme si najskôr sami na sebe vyskúšali všetky techniky, s ktorými v terapeutickom tábore s deťmi pracujeme, dokázali sme sa vcítiť do nich samých.

Vanda vzdelávací kurz odporúča aj iným budúcim lekárom či zdravotníkom.
Ak by niekto z nich váhal, či sa prihlásiť na kurz do Plamienka- či už lekári alebo zdravotné sestry, prípadne iné pomáhajúce profesie, určite by som im to odporučila, pokiaľ sa tejto myšlienke otvoria a naozaj chcú. Je to veľmi intenzívny zážitok, ale myslím si, že práve v týchto pomáhajúcich profesiách je komunikácia s dospelými či deťmi v náročných situáciách veľmi dôležitá.“
 
Otvárame ďalší ročník polročného vzdlávacieho programu pre našich budúcich dobrovoľníkov. Viac informácii aj online prihlášku nájdete tu. 
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 22.8.2023
facebook instagram youtube linkedin
© 2024 PLAMIENOK n.o. Všeobecné obchodné podmienky