Deti nevyliečiteľne chorých rodičov: Prečo potrebujú láskyplné spomienky a ako ich vytvárať aj v náročnom období choroby rodiča?

V spomienkach sa vždy skrýva sila. Silné zážitky sa zo života „nestrácajú“. Žijú v nás ďalej, opakovane sa k nim vraciame a dlhodobo ovplyvňujú náš život. Láskyplné spomienky bývajú zdrojom sily. Na zvládnutie bolestných spomienok vnútornú silu spotrebovávame.

 

Deti si dokážu zapamätať veľmi veľa, často viac ako my, dospelí. Udivujú nás schopnosťou pamätať si aj detaily, ktoré si my, dospelí, nevšimneme. Najmä menšie deti dokážu žiť naplno v prítomnosti a sú sami sebou. Pamätajú si presne, kde boli na výlete, aký darček dostali, čo sme im sľúbili a pod. Pamätajú si aj náročné chvíle v živote. Kedy si odreli koleno, kedy mamina na nich kričala, pretože neposlúchali, kedy boli choré a nemohli sa hrať.

Nevyliečiteľná choroba rodiča, ktorá skracuje jeho život, predstavuje pre dieťa aj pre celú rodinu veľkú záťaž. Recept, ako ju zvládnuť tak, aby deti trpeli čo najmenej, neexistuje. Zo skúseností ale vieme, že ak sa podarí nájsť silu aktívne vytvárať krátke chvíle, počas ktorých napriek bolesti zažijú v rodine láskyplné momenty blízkosti a podpory, budú sa k ním neskôr opakovane vracať ako k zdroju vnútornej sily. Zásadne tak ovplyvníme ich život aj v dospelosti. Deti si v náročných chvíľach choroby rodiča inštinktívne zapamätávajú chvíle, ktoré im prinášajú pocit blízkosti, lásky a podpory, keď cítia, že ich plne príjímame a vnímame. Zapamätajú si jemné pohladenie, príjmené chvíle spoločného varenia, spoločnú prechádzku, počas ktorej cítili našu pozornosť, moment prekvapenia, keď dostali drobnú hračku, po ktorej túžili. Láskyplné momenty deti nezabúdajú. Keď dieťa cíti bolesť, ale zároveň aj lásku a blízkosť, láska pretrváva a bolesť sa vďaka nej môže časom zmierňovať. Láskyplné spomienky pomáhajú deťom vyvažovať bolesť, ktorú im prináša nevyliečiteľná choroba rodiča. Z láskyplných spomienok deti čerpajú silu v období po strate rodiča.  

 

Nevyliečiteľná choroba prináša deťom aj obom rodičom veľkú záťaž. Nie je možné byť deťom vždy oporou a vnímať ich potreby neustále. Je ale možné aktívne vytvárať krátke chvíle, v ktorých deti pocítia našu blízkosť a podporu. Tie si budú pamätať do konca života.  Neexistuje návod, ako to urobiť. Radi by sme Vám však ponúkli niekoľko myšlienok pre inšpiráciu. Možno Vás niektorá z nich zaujme.

 

Deti aj tínedžeri, ktorých rodič je nevyliečiteľne chorý, prirodzene vyhľadávajú hru a činnosti, ktoré im pomáhajú, prinášajú úľavu. Niektoré deti radi kreslia, iné si stavajú z lega, alebo nahrávajú videá. Tínedžeri počúvajú hudbu, hrajú sa na počítači či mobile. Ak takúto aktivitu dieťa a tínedžer môže zdieľať so svojím zdravým či nevyliečiteľne chorým rodičom a cíti, že ho plne vníma, bude si ju pamätať s veľkou pravdepodobnosťou do konca života. Ak teda vládzeme byť s dieťaťom hoci iba chvíľu, pokúsme sa byť s ním naplno, keď sa hraje či počúva alebo pozerá to, čo sa mu páči. Možno si niekedy môžeme spolu urobiť aj spoločnú fotku či video. Vytvárame tak cennú spomienku, ku ktorej sa bude môcť vracať.

 

Bežné aktivity dňa nám ponúkajú mnoho príležitostí zažiť aspoň krátke chvíle vzájomnej blízkosti. Vzájomné česanie vlasov, krátke pritúlenie sa v posteli, pochválenie, ako sa dieťa či tínedžer pekne obliekli, spoločný výber, čo sa bude dnes variť. Možno jeden deň si vyberie čo bude na obed dieťa alebo tínedžer, druhý deň si môžeme vybrať my. Možno časom blízkosti môže byť spoločné varenie alebo spoločný krátky nákup, či spoločná objednávka v e-shope, kde si dieťa môže prihodiť malú drobnosť podľa vlastného výberu. Alebo možno spoločné kino doma, keď si dieťa či tínedžer vyberie film, ktorý si môžeme spoločne pozrieť.  Možno, ak nemáme silu, nemusíme sa popri aktivitách veľa rozprávať, doležité je, že sme spolu a dieťa vnímame.

 

Deti si často pamätajú spoločný výlet, spoločné posedenie na terase, či balkóne, spoločnú chvíľu mimo postele. Zmena rutiny, ktorú nazveme „výletom“, deťom, tínedžerom a často aj nám dospelým môže priniesť novú energiu, hoci na takúto aktivitu energiu aj  vynaložíme. Zároveň tak deťom do života zanechávame posolstvo, že sme to aj my, kto chorobe dáva hranice, nielen ona nám. Sú to okamihy, keď cítia, že rodič „život nevzdáva, ale nebojuje nad jeho sily“.

 

Aktívne vytváranie spomienok môže byť bolestné. Uvedomujeme si pri tom konečnosť života, ktorú urýchľuje nevyliečiteľná choroba. Ak je však tento čas zároveň láskyplný, stáva sa pre deti, pre všetkých v rodine pokladom. Smútok prežívame spolu s láskou, ktorá nám dáva silu ho zvládnuť.

 

Aktívne hľadajme spolu s deťmi a rodinou to, na čo máme silu. Niekedy niet energie ani na bežné aktivity dňa. Prijmime to, čo nám život ponúka. Deti aj tínedžeri potrebujú cítiť, že situácia je pre nás síce ťažká, ale znesiteľná. Potrebujú vedieť, že choroba je vážna, ale tiež to, že sú ľudia - lekári, rodina, priatelia a známi, ktorí nám pomôžu. Pre deti a tínedžerov je dôležité aby rozumeli, čo sa deje. Pomôže im, ak im vysvetlíme, že nám je smutno, pretože by sme chceli byť zdraví, ale nech sa stane čokoľvek, spolu to zvládneme. Potrebujú cítiť našu úprimnosť a autenticitu. Deti zvládnu našu bolesť, ak cítia, že je pre nás znesiteľná a rozumejú, čo sa s nami deje.

 

Väčšina z nás si dokáže spomenúť, čo sme zažili už ako 3-4 ročné deti. To, čo sme zažili pred týmto obdobím, vieme iba z rozprávania dospelých. Ale to, čo nám povedia, je pre náš život rovnako dôležité ako to, čo si pamätáme sami. Pre deti, ktoré stratili rodiča v tomto období, majú sprostredkované spomienky nenahraditeľný význam.

 

Ak nevyliečiteľne chorý rodič dokáže nájsť silu, deťom v budúcnosti môže veľmi pomôcť napísať, nahrať, vyjadriť formou kresby, básne a pod.:
- Aký to bol deň, keď ste zistili, že ste tehotná, že manželka či partnerka je tehotná? 
- Aké to bolo, keď ste 9 mesiacov spolu žili ako budúca mama či otec? Ako ste Vaše dieťa cítili, čo ste spolu v tomto čase spolu zažili?
- Aké to bolo, keď ste svoje dieťa/deti prvýkrát uvidel(a) na svete?
- Ako ste spolu trávili prvé dni, týždne? Aké to bolo, keď ste svoje dieťatko dojčili, videli dojčiť? Mali ste pri tom nejaký zvyk?
- Spomínate si jeho prvý úsmev? Prvý zvuk? Slovo? Prvý krok?
- Ak máte silu a chuť, vyjadrite a zanechajte svojmu dieťaťu, čo je v živote pre Vás najdôležitejšie. Zároveň mu však napíšte, že je to síce dôležité pre Vás, ale každý potrebujeme v živote hľadať to, čo je dôležité pre nás samých.

Zaznamenajte „obyčajné“ momenty spoločného života – fotografiami, videom, denníkom, kresbou či básňou a podobne. Dieťa z nich neskôr bude môcť vnímať, že rodič, ktorého fyzicky stratilo, ho miluje.

Ak dieťa je väčšie a po strate rodiča si uvedomuje, že nemá vlastné spomienky, spomínajte spolu s ním. Porozprávajte mu „o pekných spoločných momentoch, keď ste ešte boli všetci spolu“. Spomínajte pred ním na „obyčajné príbehy“ bežných dní, aj na "neobyčajné chvíle“, ktoré ste spolu všetci zažili. Spomienky mu týmto spôsobom darujete. Pomôžete mu zároveň smútiť a vnímať, že svojho rodiča síce stratilo, ale bolo a je ním stále milované.

 

Aktívne vytváranie spomienok v období, keď nevyliečiteľná choroba vstúpila do života, má pre deti, tínedžerov, aj nás dospelých, veľkú hodnotu. Hoci smrť nie je možné zvrátiť, hlásime sa tak vnútorne viac k životu ako ku smrti. Deti toto posolstvo vnímajú bez ohľadu na vek, hoci si ho neuvedomujú. Láska, ktorú v spomienkach budú napriek bolesti opakovane prežívať, im pomôže smútiť, spomínať a milovať.

„Smútiť znamená spomínať a meniť sa, nie zabudnúť. Časom pocítime, že vnútornej bolesti je menej a radosti viac." Marie José Dhaese