Darovala som manželovu zbierku, a jeho celoživotná snaha sa tak naplnila

Príbeh pani Kataríny, ktorá po strate manžela darovala jeho zbierku rastlín univerzite, nás v Plamienku inšpiroval a s jej súhlasom ho uverejňujeme. Keď darujeme alebo dokončíme dielo nášho blízkeho, jeho život tak vďaka nám dostáva hlbší zmysel. Je to prejav lásky, ktorá je večná.

Katarína má tri deti a Plamienok požiadala o konzultáciu tesne po manželovej smrti. Jej muž Marián zomrel náhle, po dlhšie trvajúcich zdravotných ťažkostiach. Bol botanik a zanechal po sebe rozsiahle vedecké dielo - obrovskú zbierku rastlín. Katarína sa sprvu obávala vzdať sa jej a prenechať ju univerzite. Dnes však tvrdí, že svoje spomienky na manžela takto nestratila. Obohatila nimi ďalších ľudí a je šťastná, že jeho práca bude žiť ďalej.
       

Katarínin manžel ochorel na bežnú virózu v decembri minulého roku. „Celé to trvalo asi päť dní. Ochorel vo štvrtok, v utorok som ho už viezla na urgent. Diagnostikovali mu rozsiahly zápal pľúc a v ten istý deň pred polnocou zomrel na zlyhanie orgánov. Nestihli sme sa ani rozlúčiť. Lúčili sme sa s tým, že ráno prídem za ním a donesiem mu veci. Už som to nestihla.“

Katarína už predtým vedela o smútkovej terapii, ktorú Plamienok ponúka deťom a rodičom po strate blízkeho. Túto možnosť jej však pripomenul manželov kamarát tesne po pohrebe. „Pomohlo mi, že mi potom rovno poslal konkrétny link a mailovú adresu. Povedala som si - áno, o tomto som už počula a teraz to naozaj chcem využiť. Vôbec som totiž nevedela, čo sa po manželovej smrti bude diať. Niekto blízky mi predtým zomrel naposledy pred 20 rokmi, bol to môj starý otec. Odvtedy som nikdy nemala tak blízko k smrti a k strate niekoho blízkeho. Vedela som síce, že môj manžel mal zdravotné problémy už predtým a toto náhle ochorenie bolo aj vyústením toho, ako žil a že nerád chodil k lekárom. Nečakala som však, že zápal pľúc nezvládne a umrie. Pýtala som sa sama seba, či som tomu mohla zabrániť… Až neskôr som si uvedomila, že manželova smrť bola pre mňa obrovským šokom. Cítila som, že potrebujem odbornú pomoc. Bola som rada, že odpoveď z Plamienka prišla rýchlo a už o pár dní sme mali prvé online stretnutie.“


Katarína žije so synom a dcérami v domčeku v malej dedine, uprostred prírody, na strednom Slovensku. „Manžel mal doktorát z botaniky, bol vedec a mal naozaj rozsiahlu zbierku rastlín. Doma sme ich mali v 250 veľkých krabiciach, zbierka zaberala celú jednu časť domu. Veľmi mu na jeho herbári záležalo. Vedela som, že manžel už počas života rozmýšľal o tom, že by ju predal alebo daroval nejakej vedeckej inštitúcii, ktorá by s ňou vedela profesionálne zaobchádzať a starať sa o ňu. Jeho zbierka mu robila radosť, bol na ňu hrdý, bolo to naozaj jeho celoživotné dielo. Jeho vedomosti o rastlinách a prírode boli neuveriteľné. Poznal rastliny, ktoré rastú na lúkach, v lesoch a na skalách, ale aj tie, ktoré sa pestujú, štepil ovocné stromy a pestoval rôzne plodiny. Rád ručne kosil, citlivo vnímal ochranu prírody. Často ovocné stromy radšej daroval, než by ich predával. Miloval prírodu ako celok. Svoju zbierku však napokon využiť nestihol.“

Keď Katarínu navštívili manželovi bývalí kolegovia z Masarykovej univerzity, doniesla im jeho zápisník. „Bolo v ňom podrobne zapísané, kde čo nazbieral, všetko mal systematicky označené. Pomedzi zápisky zberov mal popísané aj svoje myšlienky, zápisky a postrehy.  Prečítala som si tam, že uvažoval, že by rád dal zbierku Slovenskému národnému múzeu, alebo by ju chcel odovzdať Masarykovej univerzite v Brne, s ktorou pracoval na niektorých publikáciách.  Jeden z jeho tamojších kolegov mi krátko po našom stretnutí napísal mail, že sa rozprával s ďalšími manželovými spolupracovníkmi a vedením univerzity a veľmi radi by prijali jeho zbierku do ich herbára. Že všetky exempláre rastlín plánujú profesionálne ošetriť, aby ich nenapadol hmyz, a časom aj digitalizovať. Písal, že budú vyčlenené ako Mariánova súkromná zbierka, ktorá teda nesplynie so zvyškom herbára.“
    

Katarína tvrdí, že sa spočiatku bála vzdať sa manželovej zbierky a poslať ju ďalej. „Mala som strach, že to psychicky nezvládnem. Tá zbierka tvorila súčasť môjho manžela, kus jeho osoby a profesie. Stelesňovala to, čím žil. Vnímala som to tak, že keď tá zbierka odíde, kus môjho manžela odíde s ňou. Nakoniec som však mala pri odovzdaní zbierky úplne iné pocity. Cítila som veľkú radosť, šťastie, zadosťučinenie a hrdosť na môjho manžela. Vnímala som, že ho tým nestrácam. Práve naopak, takto dávam zmysel tomu, čo robil. Tak, ako to chcel a ako to plánoval. Zbierku som zverila jeho priateľom, ktorí chápu význam jeho práce a ktorých si vážil. Tým zápisníkom ma na to naviedol. Jeho vôľa a jeho celoživotná snaha sa takto naplnila. A pomohlo to aj mne. Myslím, že som mu po jeho smrti vďaka tej zbierke lepšie porozumela. Láska k prírode bol jeho spôsob, ako vnímal krásu života. A to nás v hĺbke duše spájalo a bude nás to spájať navždy.“

Katarína dnes spolu s deťmi vníma prítomnosť manžela na prechádzkach a výletoch v prírode. „Rád ich učil rôzne veci o rastlinách, živočíchoch či o kameňoch. Obávala som sa, ako budem reagovať, keď na jar uvidím kvitnúť ovocné stromy na dvore a pučať rastliny. Alebo keď pôjdeme na konkrétne miesta, kde ich rád zbieral. Spočiatku to nebolo ľahké. Teraz to však vnímam tak, že môj muž je všade naokolo. V rastlinách, v stromoch. Hovorím si – toto by ho zaujalo, toto by si vzal a založil do herbára... Všade, kam sa v prírode pozriem, môžem vidieť jeho. A je mi z toho dobre na duši.“

Príbeh pani Kataríny nás v Plamienku inšpiroval a s jej súhlasom ho uverejňujeme. Ďakujeme za jej odvahu, otvorenosť, úprimnosť a ochotu sa verejne o svoj príbeh podeliť. Ak sa nám podarí pokračovať v diele, ktoré náš blízky nestihol dokončiť a toto dielo zdieľame, náš blízky tak žije ďalej. Obohacuje tak nielen náš život, ale aj ľudí okolo. Keď darujeme alebo dokončíme dielo nášho blízkeho, jeho život vďaka nám dostáva hlbší zmysel. Je to prejav lásky, ktorá je večná.

Ďakujeme.