Ďakujem za štátne vyznamenanie. Ďakujeme, že ste.
Celý deň premýšľam, ale veľmi mi to dnes nejde. Som dojatá. Nikdy v živote som si nepomyslela, že by som mohla dostať štátne vyznamenanie. Keď mi pred Vianocami zavolali z prezidentskej kancelárie a spýtali sa, či by som takéto ocenenie prijala, bola som chvíľu v rozpakoch. Ocenenie od pána prezidenta Andreja Kisku, ktorého si vážim, som samozrejme bez zaváhania prijala. Príbeh Plamienka predsa nezištne vytvorilo časťou svojho života mnoho ľudí. Nielen tí, ktorí ste ho založili, ale aj tí, ktorí ste priamo pomáhali či pomáhate nevyliečiteľne chorým deťom a ich rodinám. Mnoho z vás pomohlo a pomáha finančne, materiálnym darom, svojou radou či dobrovoľnou pomocou. Štátne vyznamenanie Pribinovho kríža 1. triedy, ktoré som dostala, patrí aj všetkým vám.
Do budovy Slovenskej filharmónie ma sprevádzal náš čestný prezident, profesor Rubén Bild a moja asistentka Viktória. Mala som trochu obavy. Z neznáma, z kamier, zo seba samej. Tím prezidentskej kancelárie sa o nás staral od prvého vstupu do budovy. Z ich osobného prístupu, milých odpovedí a zanietenia som cítila, že oceneniam veria a chcú robiť to, čo robia. Dojímalo ma, že im na nás nezištne záleží, že o nás stoja.
Stretli sme sa tridsiati, ľudia rôzneho veku a rôznych povolaní. Mnohí sme sa nepoznali. S niektorými som sa zoznámila a chvíľu sme sa rozprávali. Vnímala som, že nás spája spoločný osud: poslanie v živote sme si nevybrali, ono si vybralo nás. A každý mu venoval a so zanietením a vytrvalosťou obetoval kus svojho ja, svojho života. A zároveň každý aj niečo dôležité v živote stratil, aby mohol prispieť k zrodu čohosi nového, čo nás aj spoločnosť mení a obohacuje. Uvedomila som si, že niekedy je to dokonca tak, že stratíme život, aby ho iní mohli znovu nájsť. A preto oslava života môže so sebou niesť aj hlboký smútok.
Keď začala ceremónia a zazneli prvé tóny nádhernej árie z opery Carmen o láske – vtákovi, ktorý rebeluje, tlačili sa mi slzy do očí. Vzdor a rebelský postoj mi bol vždy blízky. Kedysi som ho nepovažovala za hodnotu. Dnes, s odstupom času si uvedomujem, že môže vychádzať z lásky k životu a že spoločnosť sa mení aj vďaka nemu.
Počas slávnostnej ceremónie ma dojímalo, koľko ľudí prišlo iba preto, aby spolu s nami oslávili život a dielo, ktoré spoluvytvárame. O mnohých z nich denne čítam v novinách, sledujem ich v rádiu, televízii či na sociálnych sieťach. Mnohí nesú zodpovednosť za život tejto krajiny. Prišli a venovali nám svoj čas a to si cením. Vnímala som tvár pána prezidenta, keď odovzdával vyznamenania. Usmieval sa a cítila som, že slová jeho príhovoru neboli iba formálne. Bol rád, že nám ich odovzdával. Ďakujem zo srdca za toto ocenenie a vážim si, že som ho dostala práve od Vás, pán prezident! Patrí nielen mne, ale všetkým, ktorí pomohli a pomáhajú, aby život nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín, o ktoré sa v Plamienku staráme, bol radostnejší. A nakoniec je to tak, že je radostnejší aj ten náš.
Keď dávame zo srdca, môžeme sa dotknúť sŕdc iných ľudí a z ich srdca potom dostávame. Tak to v živote určite funguje. Dnes mi písali, volali a gratulovali stovky ľudí. A v Plamienku sme sa tešili spolu. Dojíma ma, koľko ľudí mi praje, koľko dobrých ľudí na svete som stretla, koľko ľudí o Plamienok stojí... Ďakujem, že sa tešíte spolu so mnou, spolu s nami, ďakujem, že ste. A je určite pravdou, že zdieľaná radosť sa násobí.
Mária Jasenková
Prihlásiť na odber newslettra
Prihláste sa na odber newslettra a nič vám neutečie zo života v Plamienku. Zadaním e-mailu súhlasíte s podmienkami .
