Ako pomôcť deťom po strate blízkej osoby?

Psychologička Marianna, ktorá sa zúčastnila polročného vzdelávacieho kurzu pre budúcich dobrovoľníkov Plamienka, ponúka v článku zaujímavé inšpirácie pre rodičov a blízkych dospelých ako pomôcť deťom v procese smútenia.

Pomôcť dieťaťu, ktoré sa potrebuje vyrovnať s úmrtím alebo stratou, je náročnou úlohou pre všetkých rodičov a jeho príbuzných.

V Plamienku bezplatne pomáhame deťom a tínedžerom po strate blízkej osoby a ich rodičom. Staňte sa naším darcom a pomôžete im prejsť náročnou cestou s podporou a pomocou našich odborníkov. Darovať môžete tu.
Ďakujeme.

Jednou z prvých prekážok, ktoré nám môžu brániť pomôcť smútiacemu (dieťaťu, príbuznému, priateľovi), môže byť náš vlastný prebiehajúci proces smútenia a naše predchádzajúce nespracované straty. Tie nám nedovoľujú vydať zo seba energiu potrebnú na to, aby sme boli schopní vidieť potreby druhého, byť vnímavými k tým, ktorí od nás potrebujú pomoc, útechu, sprevádzanie, prítomnosť alebo pozornosť viac ako zvyčajne. Aby sme boli schopní pochopiť a pomôcť našim deťom v takejto situácii, je kľúčové preskúmať, porozumieť a komunikovať naše vlastné emócie, ktoré prežívame, keď smútime. Prostredníctvom toho môžeme následne zostať v lepšom kontakte so smútiacim a vybudovať si blízky vzťah.

Jednou z prvých vecí, ktoré považujem za užitočné v procese smútenia, je uvedomiť si, že v ňom neexistujú žiadne správne alebo nesprávne emócie. Taká traumatická skúsenosť ako je strata blízkeho sa nedá považovať za normálnu situáciu, preto v nej neexistujú žiadne primerané alebo neprimerané emócie. Niekto môže na stratu reagovať šokom, či popieraním, iný sa nám môže javiť, že sa ho správy o strate nijako nedotkli. Všetky prejavy správania sa dajú považovať za normálne v nenormálnej situácii. Na takýto stresor reagujeme veľmi individuálne, v závislosti od našej osobnosti, temperamentu, predchádzajúcich skúseností, pohlavia, či veku.

Ak je pre nás realita úmrtia príliš náročná na to, aby sme jej v danom momente dokázali čeliť, zvykneme sa brániť šokom, alebo úplným popieraním takejto skutočnosti. Popieranie môže dávať deťom priestor na nádej, že sa milovaný vráti. Dospelým a rodičom môže dočasné popieranie vytvoriť priestor na to, aby sa dokázali sústrediť na zodpovednosti a povinnosti, ktoré si vyžaduje každodenný život. Emócie kolíšu v čase a smútenie je stále meniaci sa proces, ktorý sa nedá nikdy považovať za úplne ukončený.

Niektorí ľudia na stratu reagujú plačom, iní neprejavia žiadnu viditeľnú emóciu. Mnohí ľudia považujú plač len za znak hlbokého smútku a veľa ľudí ho vníma ako niečo negatívne, čo treba rýchlo upokojiť, niečo, čoho sa treba čím skôr zbaviť. Ale plač je skôr prostriedok na uľavenie od veľkých emócií, pozitívnych alebo negatívnych. V západnej spoločnosti sme boli dekády vychovávaní vo viere, že muži nemajú plakať a tým ich odrádzali od toho, aby ho prejavili. Ale ak sa na plač začneme pozerať ako na nástroj, ktorý pomáha telu uľaviť od silných emócií alebo bolesti, nebudeme sa viac pokúšať ho zastaviť, práve naopak, budeme povzbudzovať smútiaceho k tomu, aby plakal koľko potrebuje.

Ak máme tendenciu byť veľmi empatickí, citliví a vnímaví k pocitom druhých, byť v blízkosti plačúceho človeka nám zvykne byť paradoxne veľmi nepríjemné. Tomuto pocitu sa môžeme automaticky začať brániť tým, že od plačúceho človeka, ktorému nevieme zmierniť jeho bolesť, odídeme a necháme ho trpieť osamote. Ale vo väčšine prípadov odísť od smútiaceho pomáha len nám, nie jemu samotnému. Je dobré uvedomiť si svoje pocity bezmocnosti, paralýzy, neschopnosti, ktoré prežívame v momente, keď nevieme smútiaceho utešiť. Ak chceme skutočne pomôcť, mali by sme sa naučiť rozlišovať, či to, čo robíme, má v konečnom dôsledku pomôcť nám zbaviť sa pocitu bezradnosti, alebo má naozaj podporiť jeho. Pri tomto rozlišovaní môžeme všetci nájsť múdrosť v známom biblickom verši: "Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi." (Rim, 12,15). Na druhej strane je prirodzené, že niektorí ľudia preferujú vyrovnávať sa so stratou v tichu a samote a aj toto je potrebné vziať na vedomie a rešpektovať.

Ďalšou bežnou reakciou na stratu je hnev. Hnev môže byť užitočný nástroj. Hoci ho pociťujeme ako začiatok konfliktu, majme na pamäti, že aj konflikt je pokusom o kontakt s druhou osobou a nadviazanie spojenia, na rozdiel od ignorácie alebo samoty, ktoré bývajú prejavom rezignácie. Za hnevom sa často skrýva veľké spektrum iných emócií. Používame ho ako obranu proti pocitom bolesti, prázdnoty, nepochopenia, samoty, sklamania, či strachu. Ak sa na nás niekto hnevá, prirodzene máme tendenciu reagovať protiútokom. Takáto reakcia len roztočí nekonečný kolobeh hádok, neriešiteľných konfliktov či nedorozumení a bude viesť k strate kontaktu medzi dvoma ľuďmi. Ak dokážeme v takejto situácii nereagovať impulzívne, ale pokúsime sa preskúmať, aká emócia za hnevom druhého v skutočnosti stojí, pomôže nám to nadviazať kontakt s ním na ešte hlbšej úrovni. Preto skúsme nepovažovať hnev za zlú, sociálne neprípustnú emóciu, ktorú treba potlačiť, skrývať alebo trestať. Čo môžeme urobiť je preskúmať, ktoré faktory vyvolávajú hnev v nás samotných a tak porozumieť, čo môže stáť za hnevom nášho smútiaceho blízkeho, dieťaťa, či tínedžera. Napokon, hnev je aj dôležitou motivačnou silou v našich životoch a mnohých smútiacich už viedol k založeniu projektov na prevenciu strát, ktoré sami utrpeli, čím našli vo svojich životoch nový zmysel.

Pre mnohých smútiacich je naša tichá prítomnosť dôležitejšia a užitočnejšia ako sa nám môže zdať. Niekedy sú slová priam kontraproduktívne. Pretože to, čo smútiaci od nás naozaj potrebuje, je bezpečný priestor, kde by mohol uľaviť svojej bolesti bez toho, aby musel neustále zohľadňovať pocity druhých. Také miesto, kde by v tichosti mohol hľadať svoje vnútorné zdroje, ktoré by mu pomohli čeliť svojej strate a jej dôsledkom. Miesto, kde by mohol vyjadriť všetky svoje pocity, od hnevu, obviňovania, či zúfalstva. Takýto človek často nepotrebuje slová útechy ani prázdne frázy, iba našu prítomnosť a pozornosť. Môžeme sa ocitnúť v situácii, kedy nás smútiaci neprávom obviňuje za udalosti, za ktoré objektívne nemôžeme, krivdí nám a my sa túžime v takej chvíli brániť. Ak si však dokážeme zachovať odstup a porozumieme, že jeho hnev nepatrí nám, ale je len obrannou reakciou na situáciu, ktorá mu nedáva žiadnu logiku, budeme mu môcť byť bezpečným prístavom, ktorý potrebuje. Rovnako ako akákoľvek hnisavá rana, sa aj tá duševná lieči tým, že sa všetko zlé vyplaví na povrch.

Na druhej strane nepredpokladajme, že každý smútiaci človek musí plakať a nesnažme sa na neho tlačiť, aby prejavil emócie, ktoré nepociťuje. V závislosti na konkrétnych okolnostiach straty môže smútiaci človek pociťovať úľavu rovnako ako hnev alebo šok a neznamená to, že miloval svojho blízkeho menej. Je dôležité na to myslieť zvlášť v situáciách, kedy smútia viacerí pozostalí - smútok sa prejavuje rôzne a neexistuje žiadny jediný, správny spôsob. Emócie nie sú jednoduché, preto ich vhodnosť nesúďme. Niekedy si myslíme, že je očividné, prečo smútiaci človek plače, ale za jeho plačom sa môže skrývať mnoho rôznych, nám neviditeľných myšlienok. Od spomínania, cez myšlienky na budúcnosť, obavy z novej situácie, obavy o druhých, pocity nepripravenosti, preťaženia, a najmä sa môžu vynoriť myšlienky, ktoré s danou situáciou súvisia iba okrajovo.

Sociálny tlak na smútiaceho, že svoj žiaľ musí prejavovať istým spôsobom, ako sú bežne zaužívané tradície čierneho oblečenia, vyhýbanie sa zábavám a oslavám, môže viesť k tomu, že sa smútiaci izoluje práve vo chvíli, kedy by najviac potreboval podporu a pochopenie zo svojho okolia. Je vnútornou silou každého jednotlivca, ak dokáže stratu prekonať relatívne rýchlo a nemali by sme ju považovať za nedostatok lásky k blízkemu, ľahostajnosť alebo neúctu k zomrelému. Urobíme lepšie, ak sa budeme vyhýbať akýmkoľvek radám o tom, ako smútiť alebo čo by mal pozostalý robiť alebo nerobiť. Namiesto toho pozorne počúvajme, čo nám chce povedať o tom, ako sa cíti a čo si myslí. Niektorí smútiaci nedokážu hovoriť o niečom inom ako o svojej strate, iní o nej nepotrebujú hovoriť vôbec.

Niekedy sa snažíme priblížiť a nadviazať spojenie s našim blízkym, ktorý si prechádza smútením tým, že sa snažíme poukázať na pozitívne stránky danej situácie. Ale frázy ako "Máš šťastie, že si to prežil!" alebo "Mohlo to dopadnúť horšie!" nás naopak vzďaľujú od jeho prežívania, lebo trivializujú jeho stratu a vyjadrujú nepochopenie jeho bolesti. Na druhej strane, s dobrým úmyslom sa snažíme vyjadriť porozumenie jeho bolesti tým, že situáciu zhoršujeme až vyznieva katastrofálne. "Ja by som sa s tým nikdy nevyrovnal!", "To je strašná tragédia!" tiež nemusia odrážať prežívanie nášho blízkeho. Podobne frázy ako "Viem ako sa cítiš!" môžu byť zraňujúce v prípade, že sa daný človek v rovnakej situácii v skutočnosti nikdy pred tým neocitol. Vyzerá to tak, že žiadna z týchto stratégii vyjadrenia súcitu smútiacemu človeku celkom nefunguje.

Zvlášť náročné je pomôcť smútiacemu dieťaťu. Predškolským deťom môže chýbať schopnosť pomenovať a vyjadriť svoje emócie, myšlienky a motívy, čo môže viesť k mnohým nedorozumeniam medzi ním a rodičom. Ale aj smútiace deti si zaslúžia rovnaký rešpektujúci prístup zo strany okolia ako dospelí. Deti majú neobyčajnú schopnosť učiť sa pozorovaním svojho okolia a sú nesmierne citlivé na emócie, ktoré sa okolo nich odohrávajú.

Pomôcť dieťaťu pripraviť sa na to, že raz bude čeliť strate v podobe úmrtia, vieme už pred tým, ako sa do tejto situácie dostane. Môžeme využiť šancu rozprávať o smrti a jej dôsledkoch pred tým, ako sa v nej samo ocitne a bude pre neho príliš bolestné o nej s odstupom uvažovať. Už najmenším deťom môžeme v prírode ukazovať príklady životného cyklu a smrti napríklad tým, že budeme komentovať, čo okolo seba vidíme - mŕtveho ježka na ceste, mŕtveho vtáčika v poli, lístie, ktoré mení svoju farbu až raz opadne. Nemusíme sa báť, že dieťa vystrašíme a odnesie si z predčasného rozhovoru o smrti traumu. Deti nepovažujú smrť za strašidelnú, kým sami nepozorujú naše vlastné obavy a negatívne postoje, keď o nej hovoríme. Nemusíme vysvetľovať všetko detailne, postupne s jeho vekom môžeme pridávať informácie, na ktoré sa samé pýta a ktorým je už pripravené porozumieť. Najdôležitejšie ale je rozprávať sa s dieťaťom o smrti pravdivo a realisticky. Smrť nie je dlhý spánok, a nevieme ju vrátiť späť. Ak sa dieťa pýta otázky, na ktoré sami nepoznáme odpoveď, nebojme sa to priznať. Naša úprimnosť ani nevedomosť ho nezmätie, ale môžu ho zmiasť mystické, fantazijné a protichodné vysvetlenia.

Ak sa dostaneme do situácie, kedy budeme musieť dieťa oboznámiť so smrťou blízkeho, nesľubujme mu, čo nedokážeme ovplyvniť alebo splniť. Aj v tomto prípade funguje úprimnosť najlepšie, v opačnom prípade sa dieťa môže cítiť oklamané a sklamané.

Nebojme sa dieťaťu zodpovedať všetky otázky, na ktoré sa pýta, primerane jeho veku, ale stále pravdivo. Deti sa učia smútiť aj tým, že pozorujú nás rodičov, ako sa vyrovnávame so svojím vlastným smútkom. Hoci sa nám môže zdať, že je úlohou rodičov chrániť svoje deti pred silnými emóciami, je to predovšetkým správny príklad, ktorým dieťaťu poskytujeme dôležitý nástroj, ktorý ich naučí, ako sa s ťažkými situáciami v budúcnosti dokáže vyrovnať. Môžeme im ukázať, že mame a otcovi pomáha, keď prejavujú svoje emócie, že je v poriadku požiadať druhých o pomoc, že niekedy potrebujeme byť s druhými a inokedy čas osamote, čas pre seba samých. Ak pred deťmi hovoríme o svojich emóciách, pomáhame im lepšie rozumieť nášmu správaniu a najmä predchádzame tomu, že si naše správanie budú mylne vysvetľovať. Deti potrebujú dať zmysel veciam, ktoré pozorujú okolo seba, a ak im svoje správanie nepomenujeme a nevysvetlíme, môžu dôjsť k záveru, že za emócie rodičov sú zodpovedné ony, čo môže viesť k neprimeraným a zbytočným pocitom viny. Naopak ak sa o svojich pocitoch budeme s nimi rozprávať, ukážeme im, ako skutočne svet funguje. Naše deti budú našim správaním ovplyvnené tak či onak, ale ak s nimi o tom budeme otvorene komunikovať, predídeme tomu, že si vytvoria nesprávne závery.

Je dobré mať na pamäti, že pre deti v istom veku je typické magické myslenie, ktoré môže tiež viesť k rôznym teóriám, prečo ich blízky zomrel. Deti sa môžu zamýšľať, či úmrtie zapríčinilo ich želanie a následne sa môžu cítiť vinné, úzkostlivé a báť sa, že sa to stane aj nabudúce. Preto je dobré svojim deťom objasniť, že úmrtie v žiadnom prípade nemôže byť spôsobené niekoho želaním a umieranie takto v prírode nefunguje.

Mnohí rodičia sa obávajú vziať svoje dieťa na pohreb, iní svoje dieťa naopak nútia. Dieťa samotné sa ho môže, ale nemusí chcieť zúčastniť. Ale namiesto presviedčania, aby urobilo jedno alebo druhé, je užitočné sa s ním zamyslieť a porozprávať o tom, aký je vlastne význam tejto ceremónie - aký význam má pre zomrelého, pre jeho rodinu a pre dieťa samotné. Využime príležitosť objasniť mu pravý význam toho, čo sa na pohrebe deje. Vysvetlime mu, čo môže očakávať a čo tam uvidí, ale nechajme jeho samého rozhodnúť sa, čo urobí. Deti vo svojej kreativite vedia nájsť aj iný spôsob, ako sa rozlúčiť alebo prejaviť svoju podporu smútiacej rodine bez toho, aby sa museli zúčastniť pohrebu, na ktorý sa necítia byť pripravené a ktorý môže byť na ich intelektuálnu úroveň a vek ešte ťažko pochopiteľný. Nezabudnime, že významom pohrebu je okrem iného aj ukázať silu a jednotu spoločenstva a tá sa dá vyjadriť rôznymi spôsobmi. Pekne o tom hovorí autor knihy Rozprávanie o smrti "Tvoj milovaný zomrel, ale rodina a priatelia sú tu stále". Ak chceme, aby sa dieťa zameralo sa na svoje vlastné vnútorné sily a kompetencie, môžeme ho podporiť tým, že sa ho budeme pýtať na to, čo by mu v danej situácii pomohlo, namiesto toho, aby sme za neho hovorili alebo rozhodovali my.

Deti na úmrtie reagujú rozdielne aj v závislosti na tom, kto zomrel a za akých okolností. Najťažšie sa im prirodzene prijíma smrť rodiča. Aj v tomto prípade si deti často osvojujú spôsob, akým sa s úmrtím vyrovnáva druhý rodič, resp. rodina. Takmer každé dieťa v takejto situácii potrebuje odpoveď na tri základné otázky: "Zapríčinil som smrť rodiča ja?", "Stane sa to aj môjmu druhému rodičovi?", "Kto sa teraz bude o mňa starať?". Pre dieťa a celú rodinu je úmrtie rodiča vždy veľká zmena a preto je dobré minimalizovať všetky ostatné nevyhnutné zmeny v jeho živote, ktoré by mohli vytvárať ďalší zbytočný stres (zmena bydliska, školy a pod.). Ak je to len trochu možné vzhľadom na ich vek, skúsme do rozhodnutí, ktoré sa týkajú všetkých, zaangažovať aj deti. Ak zomrie rodič, nikdy nemôže uškodiť obrátiť sa na profesionálnu pomoc odborníkov a to aj vtedy, ak my ako rodičia necítime, že pomoc potrebujeme.

Ešte náročnejšie je vyrovnať sa so samovraždou partnera alebo rodiča, pre mnohé otázky, ktoré sa nám vynárajú. "Čo som spravil/a zle?", "Ako som si mohol/la nič nevšimnúť?", "Neľúbil/a ma dosť na to, aby zostal/a?", "Dalo sa tomu zabrániť?". Všetky tie pocity neistoty a viny nám bránia nájsť zmysel v tejto chvíli a paralyzujú nás v smútení.

Pre deti je veľmi náročná aj strata súrodenca. Jedným z faktorov, ktoré proces smútenia zhoršujú je, že ich pocity bývajú širším okolím prehliadané a príbuzní často predpokladajú, že sa so stratou vyrovnajú rýchlo a úmrtie súrodenca je pre nich menej bolestné ako pre ich rodičov. Niektoré deti sa obávajú, že sa to stane aj im. Cítia, že rodinná dynamika sa zmenila a oni stratili so súrodencom aj časť svojho detstva. Niektoré deti sa boja prejaviť svoje skutočné city. Keď sú smutné, nechcú pridávať rodičom ďalšie trápenie, ak sú šťastné, cítia sa za to vinné. Ak tieto pocity skrývajú alebo potláčajú, môžu sa prejaviť hnevom a frustráciou v iných oblastiach.

Ak máme deti vo veku, kedy ešte nie sú schopné presne pomenovať a komunikovať svoje emócie, môžeme ich zaangažovať do projektívnych techník, ako maľovanie, hranie na hudobnom nástroji alebo tancovanie. Veľa deti svoje emócie vyjadruje spontánne prostredníctvom neriadenej hry. Pri hre s postavičkami alebo autíčkami môžeme u nich vypozorovať rôzne emócie - od smútku, cez hnev, agresiu alebo ľútosť - a prostredníctvom toho im dokážeme dopomôcť tieto emócie správne pomenovať.

Hoci sa môže zdať, že rozprávať sa s adolescentom bude ľahšie, keďže majú dostatočné schopnosti na to, aby dokázali svoje city pomenovať a vyjadriť, niekedy nám stojí v ceste generačný rozdiel. Tínedžeri komunikujú svoj žiaľ aj cez izoláciu, hnev či vinu. No aj v ich hneve a zlosti je paradoxne snaha o spojenie sa s nami, na ktorej môžeme stavať našu vzájomnú komunikáciu a porozumenie.

V procese smútenia si prechádzame všetkými druhmi pocitov a niekedy nás samých môže zaskočiť, keď jednej chvíli cítime protichodné emócie, smútok, bolesť, hnev, ale aj úľavu, či pokoj. Bežne si šťastie spájame s bezstarostnými chvíľami, naplnenými smiechom a radosťou, pozitívnou energiou a myslením. Ale z dlhodobého hľadiska je šťastie o nájdení rovnováhy medzi neustále sa meniacimi pozitívnymi a nepríjemnými pocitmi. Skutočná kvalita okamihu spočíva skôr v prežívaní autentického kontaktu s druhým človekom, než v pocite radosti. A tento kontakt môžeme s druhými nadviazať kedykoľvek, aj vo chvíľach beznádeje a bolesti. Šťastie spočíva v tom nájsť zmysel života. Nie nevyhnutne v tom, nájsť zmysel v tragickej udalosti, ktorú sme si prežili, ale v tom, čo s touto skúsenosťou urobíme. Nádej žiť zmysluplný a šťastný život tak majú všetci, ktorí si prešli ťažkou stratou. Sme to len my sami, kto môže tragédiu zmeniť na niečo zmysluplné.

Máte záujem aj Vy dobrovoľne pomáhať deťom po strate blízkej osoby a stať sa dobrovoľníkom v Plamienku? Prihlasovanie na kurz v roku 2024 je otvorené – stačí vyplniť online prihlášku.

Plamienok ponúka rodičom detí, ktoré stratili blízkeho, bezplatné konzultácie s psychológom ako aj individuálne a skupinové terapie pre deti aj dospelých. Môžu sa na nás obrátiť kedykoľvek, krátko po úmrtí, ale aj neskôr. Počas konzultácie spolu hľadáme ako dieťaťu pomôcť doma aj v škole. Rozprávame sa spolu aj o tom, čo si všímať, aby sme včas zachytili, že dieťa potrebuje odbornú pomoc psychológa.

Staňte sa naším darcom a pomôžte smútiacim deťom prejsť ich náročnú cestu s podporou a pomocou našich odborníkov.
Ďakujeme.

Kategórie

Ako pomôcť deťom po strate blízkej osoby?

Prihlásiť na odber newslettra