Zosypal sa mi celý život. Zaparkovala som, vyhľadala číslo na Plamienok... a naučila sa s inými smútok vysmútiť

Mária stratila manželka tragicky a nečakane pred dvomi rokmi. „Bol mi nielen manželom, ale aj kamarátom, partnerom, oporou...” O toto všetko v jednom okamihu prišla, ocitla sa na dne, bola zúfalá a potrebovala sa z tejto tragédie dostať. Dodnes si pamätá, ako v jednej chvíli zaparkovala auto na parkovisku, našla si číslo na Plamienok a zatelefonovala im. 

V úvode jej v Plamienku ponúkli pomoc formou pravidelných stretnutí s psychológom, ktorú prijala. „Nie som z Bratislavy, pani psychologička bola ochotná sa so mnou vidieť aj online. Párkrát sme sa stretli naživo, no veľmi mi pomohla v tom zhone táto možnosť na diaľku.” Počas spoločných rozhovorov začala hľadať spôsob, ako sa v živote orientovať, ako v ňom nájsť aj niečo svetlé - a to ju napríklad povzbudilo začať sa učiť španielčinu. S úsmevom si spomína na to, ako dostala od pani psychologičky Jarky otázku: „A kde ste Vy?” Bolo veľmi príjemné, že niekto sa pýtal nielen na jej deti, ale aj na ňu samotnú.

 

Pomoc Plamienka chcela Mária v úvode nasmerovať aj na deti - syna Jakuba a dcéru Elišku, tie to však vtedy neprijali, no netlačila na ne a rešpektovala, že ich prežívanie môže byť iné, že nemusia potrebovať presne to isté, čo ona.

Nie som sama v tom, čo žijem

Ďalšiu pomoc prijala v terapeutickej skupine. „Pôvodne som si myslela, že nás v nej bude viac... Bolo nás osem, čo bolo veľmi príjemné. Vždy sme začínali dychovým cvičením, ktoré nás oddelilo od každodenného zhonu. Potom sme dostali úlohu, ktorá bola špecifická a pripravená na mieru, aby nám to pomohlo,” spomína Mária. A dodnes ju udivuje, čo všetko im táto úloha odovzdala a do akej hĺbky išla.

 

Mária považuje za dôležité, s akým úmyslom človek do skupiny vstupuje. Skupine je potrebné venovať čas a byť otvorený tomu, čo v nej človek zažije - aby  účastníkom pomohla. „Kto pomoc hľadá, ten ju nájde,” zdôrazňuje.

 

Ľudia v skupine ju veľmi obohatili - už len tým, že pocítila, že nie je sama, ktorá stratila manžela a že život prináša takéto situácie aj iným. „Od každého som sa niečo naučila a každý sme si niečo odniesli od toho ďalšieho,” spomína s vďačnosťou. Každý tak priložil svojím príbehom jedno polienko a rozhorel plameň nádeje pre všetkých.

 

Tragédia, ktorá prišla do života Márie, rozbila všetko, čomu verila a čo budovala. “V podstate všetko mi spadlo ako domček z kariet...” No naučila sa , že smútok sa nedá potlačiť, aj keď sa akokoľvek snažíme. „Smútok musíme len vysmútiť. Prvé dva roky života po tragédii vnímam ako čiernu dieru, nič si z nich nepamätám. Až posledný rok začína ku mne presakovať jas a prináša kúskami svetlé, slnečné miesta. Smútok, ktorý zaplavil život v našej rodine, bol veľmi silný. Stále tam je prítomný, no dnes už viem mať aj pekné dni.”

 

Mária nesúhlasí s tým, že všetko vylieči čas. „Smútok nezmizne, keď budeme čakať na lepšie dni. My musíme prispieť, aby  sa objavili.  Verím v silu terapie, verím v silu Plamienka. Stretnutia v terapeutickej skupine mi priniesli nádej, začínam vidieť, že na svete je aj veľa pekných vecí.”

 

Jedna z oblastí, ktoré tiež Mária “objavila”, bolo cestovanie: „Vždy som chcela cestovať a manžel mi sľúbil, že budeme cestovať spolu a on pôjde so mnou všade, kde budem chcieť... Dnes verím, že tam, kde vycestujem ja, ide so mnou aj on.”

 

Mária pracuje ako učiteľka v základnej škole. „Po takejto strate by sa človek najradšej zahrabal, nie nastúpil do školy, kde je 400 žiakov a hovoril pred triedou, kde ich máte 30. V podstate každý o vašej strate vie, každý o nej rozpráva.” Vedenie školy jej vyšlo v ústrety, aby jej návrat do práce uľahčilo. „Práve terapie mi vrátili radosť z práce. Vrátili mi spontánnosť, ktorú som mala, opäť som vedela prísť do triedy a reagovať s humorom,” spomína. To ťažké, čo prežila, jej navyše pomohlo viac sa vcítiť do detí v triede, kde si každé v sebe niečo nesie, ako si to nesú jej deti Kubo a Eliška. „Myslím, že som dnes už isto inde, ako som bola predtým,” uzatvára rozprávanie Mária.

 

A všetkým odkazuje: „Nebojte sa požiadať o pomoc. Z rôznych dôvodov to nechceme, nechceme si ju dovoliť, chceme smútok potlačiť. Bolesť je však potrebné prežiť a nik na to nemusí byť sám.” V terapeutickej skupine môže každý zažiť iné perspektívy, uvidieť  život aj očami iných - a to veľmi pomáha. Nikto sa nepozerá na rovnakú vec rovnako. „Aj terapia, aj terapeutická skupina ti ponúkne iný pohľad, pomôže a obohatí Ti život,” povzbudzuje všetkých Mária.