Teraz ku mne ticho prehovára

Už dlho túžim spomaliť. Vstať ráno po 7 hodinách spánku a neponáhľať sa. Nepremýšľať či znovu dnes bude na diaľnici zápcha. Hoci vstávam opakovane o 20 minúť skôr ako predchádzajúci deň, nikdy neviem, či stihnem v Plamienku ranné klinické tímové sedenie. Šéfka by ho predsa mala stíhať ak chce, aby ho stíhali aj ostatní. Dnes som sa k tímovému video meetingu pripojila bez problémov načas. Bez obáv a s radosťou. Z domu.

Už dlho túžim spoznávať svoj dom a domov. Objavovať svetelné tiene na stenách, ktoré majú svoj životný cyklus ako sa slnko posúva na oblohe. Polievať kvety, keď cítim, že sú suché a nie iba pravidelne raz v týždni. Nakupovať hoci aj cez deň v najbližšom obchode a nie iba v bratislavskom supermarkete. Variť si doma každý deň a obedovať vo vlastnej kuchyni. Denne vysávať chlpy môjho labradora Grofa a užívať si pocit čistoty. Nie až vtedy, keď na podlahe prekračujem biele chumáče, z ktorých časť poletuje okolo, keď sa k nim priblížim. Pravidelne vybehnúť na prechádzku so psom do lesa. Prebúdza sa v ňom život. Každý deň vnímam, že pukov na konároch je o trochu viac. Ďatle liečia ich rany a vtáky spievajú čoraz hlasnejšie. A pritom premýšľať, pracovať a tvoriť. Pravidelne diskutovať a spolu so svojimi kolegami starať sa o nevyliečiteľne choré deti a rodiny.

Cítim, že aj vo mne sa život prebúdza. Už dlho túžim byť viac v kontakte s ľuďmi a nezameriavať sa tak veľmi na termíny, projekty, hodnotenia a plány. V týchto dňoch neplánujem, nehodnotím, neponáhľam sa. Objavujem v sebe priestor a kapacitu vnímať svojich kolegov počas videomeetingov omnoho viac. Nie som tak unavená a v telefóne či počas nevyhnutných domácich návštev rozumiem deťom a rodičom, o ktoré sa v Plamienku staráme, lepšie.

So svojou najbližšou rodinou som v kontakte častejšie. Voláme si, aby sme si povedali, čo nového sa objavilo v záhrade a akú pesničku poslala dnes pani učiteľka. Denne mi volajú priatelia a známi. Už dávno sa ma toľko ľudí zo srdca neopýtalo ako sa mám. Už dávno som nevolala toľkým ľuďom v tak krátkom čase. Chcem ich naozaj počuť a vedieť ako sa majú.

Môj život v týchto časoch nezastal. Práve naopak, rozvíja sa. Počujem ako ku mne ticho prehovára. Počujem hlas svojho vnútra. Aj teraz sa presviedčam, že pocit blízkosti a porozumenia nezávisí len na fyzickej blízkosti. Môžeme si byť bližší hoci sme fyzicky ďalej.

Nikto v mojom okolí nie je vážne chorý a uvedomujem si, že je to dar. Nemusí trvať večne. Ani nebude. Lebo taký je život. Som vďačná vládnym predstaviteľom za všetky opatrenia, ktoré chránia naše zdravie a dodržiavam ich. To je to najmenej čo môžem pre seba a iných urobiť. Viem, že nie sú dokonalé ako nikto z nás. Nechcem ich kritizovať ani sa sťažovať. Nepomáham tým ani sebe, ani iným. Tam, kde ma bude potreba a kde budem môcť byť užitočná, tam pôjdem. V tejto chvíli je mojou či našou úlohou v Plamienku postarať sa o všetky nevyliečiteľne choré a smútiace deti doma čo najlepšie ako môžeme a chrániť ich. Sú všetky v poriadku. A postarať sa o mojich kolegov čo najlepšie ako viem. Tiež sme všetci v poriadku.

Smrť je koncom pozemskej púte, ale vedomie smrti nás môže zachrániť. Aj to mi hovorí dnešné ticho.

Mária Jasenková