TATIANA PO KURZE V PLAMIENKU PREMÝŠĽA, AKO POMÔCŤ DEŤOM PO STRATE BLÍZKEHO

Tatiana pracuje ako personalistka a vyštudovala ekonómiu. Tento rok sa zúčastnila vzdelávacieho kurzu v Plamienku Ako komunikovať v náročných chvíľach. Na konci kurzu napísala úvahu, v ktorej sa zamýšľa nad smútkom v živote a nad tým, ako sprevádzať deti, ktoré stratili blízkeho človeka. Jej slová s radosťou uverejňujeme – možno vás obohatia a inšpirujú prihlásiť sa do vzdelávacieho kurzu Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach.

Deti sú najnežnejšími bytosťami na Zemi. Učia nás tešiť sa z maličkostí a pripomínajú nám, čo je v živote podstatné.

Keď dieťa smúti, často nedokáže pomenovať, čo cíti – buď preto, že ešte nerozumie svojim emóciám, alebo sa ich bojí vyjadriť. Mnohé deti sa uzavrú do seba, vyhýbajú sa kontaktu, uchyľujú sa do sveta fantázie a myšlienok. Môžu sa na dlhé roky odpojiť od seba a svojho pravého ja. O to dôležitejšie je byť pri nich a pomôcť im znovu nájsť cestu k vlastným pocitom, emóciám, k stratenému „ja“.

S deťmi spoločne tvorme
Sprevádzanie smútiaceho dieťaťa je umením. Neexistuje naň univerzálny recept ani presný návod. Je to cesta srdca, ktoré sa snaží kráčať vpred, aj keď sa zároveň ešte obzerá späť. Dôležité je vytvoriť bezpečný priestor – čas a miesto, kde sa dieťa cíti videné a počuté. Práve tam sa môže zrodiť nová nádej a láska, ktorá pretrvá.

 Rozhovor sa vo všeobecnosti považuje za najbežnejší a často aj najúčinnejší spôsob riešenia problémov. No pri smútení to tak byť nemusí. Pre dieťa, ktoré smúti, môže byť rozhovor nielen neúčinný, ale aj veľmi bolestivý – najmä v počiatočných fázach, keď ešte realitu odmieta alebo popiera.

V takýchto chvíľach môžu byť tvorivé aktivity oveľa účinnejšou cestou, ako sa dieťa dokáže vyjadriť a spracovať svoju stratu. S deťmi môžeme maľovať, čítať čo tvoriť príbehy, formovať z hliny a plastelíny, hrať divadielko, spievať a tancovať. Takýchto aktivít je veľa. Väčšinu z nich poznáme všetci, lebo všetci sme boli deti, všetci sme kreslili, hrali sa, tvorili. Tvorba ponúka nielen bezpečný priestor na vyjadrenie, ale aj tichú krásu. Cez tvorenie môže dieťa odkrývať potlačené či nevedomé spomienky, otvoriť sa prijímaniu pomoci a pomaly prijať realitu straty.

Napríklad si môžeme s dieťaťom zahrať rozprávku o malom káčatku – rovnako ako sme to urobili na vzdelávacom kurze v Plamienku. Malé káčatko prišlo o oboch rodičov. Nemalo nič – len malú loptičku, ktorá ho všade sprevádzala. Bolo veľmi smutné, cítilo sa stratené a opustené vo svete. Snažilo sa pochopiť, aký význam loptička má. Putovalo krajinou bolesti a hľadania zmyslu. Počas svojej cesty stretlo nových priateľov, ktorí sa mu snažili pomôcť porozumieť tomu, čo loptička predstavuje. Až keď loptička spadla do blata, vynorilo sa z neho niečo krásne – všetko, čo káčatko v sebe celý čas nieslo: spomienky, múdre rady, výchovu a hodnoty, ktoré mu zanechali rodičia. Cez túto cestu smútku veľa získalo – pomoc priateľov aj nové „ja“, ktoré sa z bolesti zrodilo.

Deti potrebujú smútiť s nami aj v tichu
Opakom rozhovoru je ticho. To nenápadné, obyčajné – a pritom nesmierne silné. V procese smútenia má ticho nezastupiteľné miesto. Ak si to dieťa praje, jednoducho pri ňom sme. Držíme ho za ruku a tichom vytvárame pocit bezpečia. V takých chvíľach sa môže srdce dieťaťa začať pomaly otvárať. Sme tu a teraz – v jeho prežívaní. Ticho sa stáva darom. Dávame aj prijímame. Cítime. Niekedy však ticho naberá podobu výkriku. Emócie v dieťati môžu zrazu vybuchnúť – v plači, v kriku. Aj to je súčasť cesty.

S tichom prichádza aj trpezlivosť – byť prítomný bez očakávaní, bez potreby niečo meniť či vysvetľovať. Len tak byť. A darovať dieťaťu to najvzácnejšie – spoločný čas. Čas, v ktorom sme spolu, v ktorom sa deje to podstatné.

Deti potrebujú cítiť, že ich vnímame.
Empatia je dar, ktorý máme všetci. Pri podpore smútiaceho dieťaťa sa môže prejaviť ako zdieľaný smútok, ako tiché gesto, ktoré hovorí: plačem s tebou, cítim s tebou.
Empatia nehľadá riešenia – prináša prítomnosť. Ponúka útechu a vytvára priestor, v ktorom sa dieťa cíti videné a vypočuté. Neskúšajme bolesť detí opravovať – oveľa liečivejšie je kráčať s dieťaťom po jeho ceste.

Smútiace deti nám pomáhajú v sebapoznaní
Aj ony nám pomáhajú vrátiť sa k sebe – k nášmu vlastnému vnútornému dieťaťu. Cez hru sa učíme trpezlivosti, prijatiu a – čo je možno najdôležitejšie – poznávame seba samých.
Z workshopov som si odniesla hlboké uvedomenie: skôr než môžeme byť oporou druhým, musíme sa stretnúť sami so sebou. Sebapoznanie je tiché, ale veľké umenie.

Ako ma kurz v Plamienku obohatil?
Počas mnohých aktivít, v ktorých sme sa mali vrátiť do detstva, som cítila hlboký smútok. Uvedomila som si, koľko potlačených a neuzavretých emócií v sebe nosím. Často si pred ostatnými nevedome nasadzujem masky. Maska, ktorú som vytvorila počas workshopu, bola celá strieborná, prázdna. Pripomenula mi, ako veľmi túžim mať všetko dokonalé a pod kontrolou. A predsa – práve túto masku musím odložiť, keď sprevádzam smútiace dieťa. Musím sa vzdať kontroly, nechať očakávania tak a jednoducho byť prítomná. Veď ako môžem pomôcť niekomu inému, keď nerozumiem sama sebe a nepomáham si? Umelecké aktivity na workshope mi priniesli rôzne nové pohľady – veci, ktoré nie sú na Jedna kľúčová myšlienka, ktorá vo mne silno zarezonovala, je, že pri tvorení by sme nemali príliš premýšľať nad tým, čo ideme vytvoriť, ale nechať sa viesť intuíciou. To isté platí pri podpore smútiaceho dieťaťa. Pre dieťa je úplne prirodzené nepremýšľať nad procesom, ale vyjadriť sa intuitívne.

Od smútiaceho dieťaťa veľa dostávame
Keď prijímame pomoc, zároveň aj dávame. Dávame dôveru – ukazujeme, že veríme, že ten druhý unesie našu bolesť, že na jeho prítomnosti záleží. Dávame mu možnosť vcítiť sa, konať s láskavosťou, objaviť v sebe silu byť oporou. Umožňujeme mu nahliadnuť do našich skutočných emócií – do zraniteľnosti, ktorá je hlboko ľudská a zároveň nesmierne silná. A tým mu ukazujeme, že nemusí mať všetky odpovede – že stačí, keď je.

Keď premýšľam o dávaní a prijímaní, vybaví sa mi obraz dvoch zamotaných klbiek vlny. Jedno červené klbko predstavuje dieťa – je plné smútku. Druhé, modré, symbolizuje človeka, ktorý mu ponúka pomoc. Modré klbko sa trpezlivo snaží rozmotávať uzly toho červeného. Tieto nitky predstavujú nevypovedané slová, bolesť, potlačené emócie. No zároveň – červené klbko ich odovzdáva modrému. A tým mu tiež veľa dáva. Dáva mu odraz jeho vlastného vnútra – schopnosť milovať, cítiť s druhým a byť skutočne prítomný.

Tajomstvo lásky a smútku je väčšie než tajomstvo smrti
Ako synonymum pre tajomstvo lásky by som použila tajomstvo smútku. Ani to totiž nedokážeme úplne pochopiť – prichádza nečakane, prejavuje sa po svojom a rovnako nečakane aj odchádza. Jedno však zostáva isté: tak ako láska, aj smútok nás mení. Tvaruje nás. Vďaka nemu sa stávame inými. Možno hlbšími, vnímavejšími. Krása smútku spočíva v tom, že nás môže motivovať k zmene – k rastu a k novému zmyslu našej cesty. Napriek veľkej bolesti a žiaľu vnímam, že láska a nádej zostávajú kľúčové. Láska, ktorá sa prejavuje v dávaní aj prijímaní.

A práve z tohto tichého kolobehu dávania a prijímania sa rodí nádej – nádej na niečo nové. Nie tá, ktorá kričí „všetko bude dobré“, ale jemná, tichá nádej, ktorá šepká:
„Hoci už nič nebude ako predtým, niečo krásne ešte môže prísť.“

Prihláste sa aj Vy na vzdelávací kurz v Plamienku
Plamienok organizuje každoročne vzdelávací kurz: „Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach“

Čo vám kurz prinesie?
- Hlbšie porozumenie bolesti, smútku a smrti
- Schopnosť sprevádzať iných bez nutnosti „zachraňovať“
- Priestor pre vlastný osobnostný rast a kontakt so sebou
- Možnosť zapojiť sa do práce s deťmi a rodinami ako dobrovoľník

Pre koho je určený? 
Pre každého, kto chce byť nablízku – v bolesti aj v nádeji. Pre študentov, odborníkov, rodičov, učiteľov… aj pre Vás. Viac informácií nájdete TU.