Stratila som dcérku, vďaka Plamienku som sa dokázala prestať hnevať na život

Majka prišla o štvorročnú dcérku. Napriek tomu, že chceli túto stratu s manželom zvládnuť sami, prišli do bodu, kedy ďalej už nevládali a tak oslovili Plamienok. Cez individuálne aj skupinové terapie začala prichádzať nádej, že ju aj napriek toľkej bolesti čaká ešte niečo dobré.

Majka požiadala Plamienok o pomoc približne pred rokom, keď stratila dcérku Olivku. „Bola našim vymodlením dieťaťom, trvalo veľmi dlho, kým sme ju dostali. Stratili sme ju ako štvorročnú." Keď zomrela, snažili sa byť si s manželom vzájomnou oporou, keďže nepoznali nikoho, kto by pochopil to, čo si prežili iba oni dvaja. „Až prišla jedna chvíľa hroznej bolesti, plaču a absolútneho dna, kedy som pochopila, že toto sami nezvládneme..."

 

Majka si spomenula, že už dávnejšie počula od kamarátky, že Plamienok ponúka smútkové terapie a rozhodla sa ho osloviť. „Bolo to to najlepšie, čo som mohla urobiť..." Dnes si uvedomuje, žeby to s manželom nezvládli a ak áno, tak len krátkodobo a bolo by to oveľa náročnejšie.

 

 

Keď stratili dcéru, boli to mesiace, kedy museli len prežiť. „Žili sme s pomocou našej rodiny, nosili nám jedlo, starali sa o nás. Človek nemal naozaj silu na nič. Bola to úplná tma, mozog nepracoval, nevnímal. Všetko bolo akoby zastreté." Majka vedela, že sa tomu nechce poddať a chce kráčať ďalej, aj keď stratila všetko, čo jej bolo cenné, nachádzala vôľu túto situáciu prekonať.

 

V Plamienku našla Majka dve formy pomoci: Prvou boli individuálne terapie, kde ju pani psychologička previedla cez ťažký prvý rok, kedy sa jej úplne zmenil život. Druhou boli skupinové terapie: „Stretla som sa tam s ľuďmi, s ktorými sme sa dokázali chápať aj bez slov, naše prežívanie bolo podobné, či niekto stratil dieťa, manžela alebo hocijakú milovanú osobu. Bolo tam veľké porozumenie, súznenie a opora." Počas tohto obdobia prišla do jej života ďalšia strata – Majka prišla o otca.

 

Každá skupinová terapia prinášala podnety, nad ktorými premýšľala Majka celý víkend: „Každá z myšlienok sa dostávala hlbšie do srdca a bolo treba nejaký čas, aby potom komunikovala hlava so srdcom... Bolo to veľmi oslobodzujúce, že sa tam nemusíme na nič hrať a že ak aj budem veľa plakať, nikto ma neodsúdi." Cítila sa prijatá a pochopená.

 

V kombinácii s individuálnymi terapiami sa tak zvládla veľmi posunúť vopred: „Dokázala som prijať, čo sa mi stalo. Zvládla som sa prestať hnevať na život. Zapálilo to vo mne nádej, že sa ešte budem mať dobre, že ma čaká, napriek toľkej bolesti, ešte niečo dobré." Blízkosť smrti ju tiež prinútila si uvedomiť, že nechce žiť na polovicu a odpojená od seba a že sa nebude snažiť napĺňať viac očakávania iných.

 

Aký bol jeden z najsilnejších momentov, ktoré zažila na terapii? „Keď som si uvedomila, že láska medzi mnou a Olivkou nezmizla, že je stále mojou dcérkou, aj keď tu nie je pri mne a náš vzťah trvá. Sme spolu, aj keď iným spôsobom."

Na záver sa Majka obracia k tým, ktorí niekoho stratili: “Viem, čo prežívate. Veľmi by som vám chcela povedať, aby ste sa to nesnažili zvládnuť sami, pretože to nie je potrebné. Niekedy je práve znakom odvahy to, keď si vypýtame pomoc. Život je hrozne ťažký, musíme sa s ním nejako vysporiadať, ale s pomocou to ide vždy ľahšie.”