Sme rodičia a stratili sme blízkeho. Rozhodli sme sa v Plamienku prijať pomoc

V Plamienku pomáhame nielen nevyliečiteľne chorým deťom, ale aj rodinám, ktoré stratili blízkeho. Smútok potrebuje samotu – aj svedka. Aj preto už niekoľko rokov organizujeme terapeutické skupiny pre deti, tínedžerov a rodičov, ktorí prišli o niekoho blízkeho – najčastejšie o manžela, manželku, partnera, partnerku či vlastné dieťa. Skupiny sa stretávajú každé dva až tri týždne počas polročného cyklu a pod vedením psychológov spolu tvorivo zdieľajú čas, navzájom sa inšpirujú a obohacujú.

Na poslednom terapeutickom stretnutí sme sa rozhodli, že sa pokúsime ponúknuť vám kúsok zo seba – z toho, čo sme sa spolu naučili a čo sa z kníh naučiť nedá. Vďaka vám, ktorí Plamienok podporujete, sme za účasť neplatili a mohli sa do skupiny prihlásiť bez rozmýšľania, či si to môžeme finančne dovoliť. Vaša štedrosť, spolupatričnosť a dôvera nám umožnili byť spolu v čase, keď sme to najviac potrebovali. Ďakujeme.

Eva stratila dve deti – jedno hneď po narodení a druhé, Leušku, náhle po dvadsiatich troch rokoch. „Prišla som do Plamienku s nádejou. Hľadala som ľudí, ktorí by rozumeli mojej bolesti. Nevedela som, ako ďalej žiť. Dnes stále neviem, kam kráčam. Ale viem, že každý deň môžem skúsiť znovu. A možno zajtra bude o trošku lepšie.“ Skupina Eve dala pocit, že to, čo prežíva, má svoj priestor a že nemusí byť v bolesti sama.

Vera prišla kvôli synovi. Sama si myslela, že pomoc nepotrebuje. „Chcela som byť silná. Ale až tu som sa rozplakala. Až tu som si dovolila smútiť. Zrazu som si uvedomila, že je v poriadku nezvládať. Že môžem hovoriť, ako sa naozaj cítim. A že som zraniteľná – a to je v poriadku.“

Katka, ktorá stratila otca svojich detí, hovorí o vine a spochybňovaní vlastného smútku. „Myslela som si, že môj smútok nie je dostatočný. Ale naučila som sa, že každý smútok má svoju hodnotu. Že aj ja mám právo na svoje emócie. A že niekedy stačí dovoliť si cítiť – tak, ako to prichádza.“

Tamara stratila manžela Roberta a spočiatku nedokázala fungovať. „Na začiatku bol každý deň chaos. Ležala som v posteli a len niečo spravila pre dcéru. Dnes už viem robiť plány. Už žijem aj na budúci týždeň. Nie je to koláč, ktorý vidíte hneď hotový. Ale keď sa obzriem späť, vidím, že sa niečo vo mne zmenilo. Ďakujem všetkým v skupine aj v Plamienku za túto pomoc.“

Martina prišla kvôli synovi, ktorý stratou veľmi trpel. „Myslela som si, že za pol roka budem ďalej. Nie som. Ale v Plamienku naučila som sa niečo dôležité – prestať byť dobrou pre všetkých a začať byť dobrou pre seba. Nebáť sa povedať, že sa mám zle. Požiadať o pomoc. A počúvať druhých.“

Roman stratil syna Alexa. Slová volí opatrne, pokojne, ale sú silné. „Ľudia okolo mňa žijú ďalej. Ale môj život sa zastavil. Tu v Plamienku som našiel ľudí, ktorí prežívajú niečo podobné. Ktorí dokážu povedať, čo ja neviem. A ich slová mi pomáhajú skladať si svoj rozbitý život znova.“

Aneta stratila manžela Janka len pred jedenástimi mesiacmi. Jej slová sú tiché, úprimné: „Stále sa cítim zle. Ale viem, že nie som jediná. V okolí vidím šťastné rodiny – a ja už do toho nepatrím. Ale tu v Plamienku som našla ľudí, ktorí vedia, o čom hovorím. A to je veľká vec.“

Ďalšia Katka zostala sama s tromi deťmi. Priznáva, že zo začiatku bolo všetko ťažké. „Sem som prišla, aby som sa vymanila z vlastnej hlavy. Ľudia doma a v práci boli milí, ale nerozumeli mi. Tu v terapeutickej skupine mi bolo dovolené smútiť – aj sa smiať. A to je dôležité. Dnes nemám veľké očakávania. Ale viem, že kráčam.“

Magda prišla po strate synčeka. Hovorí, že jej svet bol čierny. „V tejto skupine som našla navigáciu. Slová, ticho, aktivity – všetko mi pomohlo pochopiť, kde sa vlastne nachádzam. A dnes, hoci ešte nie som šťastná, viem, že existuje budúcnosť. A to je zázrak.“

Saša prišla spolu so synom. V čase prvého terapeutického stretnutia uplynul práve rok od smrti jej manžela. „Bolo to náročné. Ale dnes – po pol roku – sa cítim lepšie. Nevrátil sa starý život. Ale prišiel nový. Znova mám chuť žiť. A to som si predtým nevedela predstaviť.“

Skupinu sme viedli dve – psychologička Jarka a lekárka Mária. Naším cieľom nebolo pripraviť presný program, ale spoluvytvoriť atmosféru, ktorá pomáha. Miesto, kde môžeme rozprávať aj mlčať, tvoriť, premýšľať, plakať aj smiať sa. A predovšetkým pocítiť, že som v skupine dôležitý, dôležitá.

„Cítila som veľkú vďačnosť za to, že ste sa rozhodli ísť ďalej – nielen kvôli deťom, ale aj kvôli sebe. To je dôležité. A prajem nám všetkým, aby sme odchádzali s vedomím, že v tom ťažkom nemusíme byť sami,“ povedala na záver posledného stretnutia psychologička Jarka.

„Pre mňa bolo stretnutie s vami darom. Vytvoriť priestor, kde veci vznikajú prirodzene medzi nami, bola výzva aj radosť. Verím, že život sa o nás dokáže postarať – aj keď nám prináša veľmi ťažké chvíle. A že keď nechceme, nemusíme v tom byť sami,“ dodala lekárka Mária. „Ďakujeme vám za vašu otvorenosť, dôveru a bohatstvo, ktoré sme si navzájom darovali.“