Rodičia Agátky sa nám prihovárajú

Veľa krát sme už vyslovovali slová vyznania viery v kréde – zoznam toho v čo veríme. Chceme Vám ale povedať, že posledné mesiace poriadne zatriasli našou vierou. Boh vstúpil do nášho života zvláštnym a neočakávaným spôsobom, keď nám napriek mnohým modlitbám za zdravie dieťatka, dal Agátku s neliečiteľnou chorobou. Náš svet istôt a plánov sa doslova zrútil a nebyť vedomia a vďačnosti za to, že dlhé roky sme zažívali pokoj a požehnanie, nebyť vďačnosti za našich päť zdravých detí a nebyť vedomia, že nie sme na to sami, asi by sme sa zrútili aj my dvaja.

Vo chvíľach, keď sme silno vnímali, že Božia vôľa je diametrálne iná ako naše predstavy, sa naša viera a dôvera ocitla na dne, v prachu a vedeli sme, že na toto jednoducho nebudeme s našimi silami stačiť.

 

Agátka bola krásna. Zvedavé očká, pokrčené čielko, to boli slová, ktorými nám vravela – som s vami šťastná. A aj keď na jej chorobu nebol liek, ona sama nám ukazovala, že nepotrebuje liek. Len lásku. Len aby bola ľúbená, nosená v náručí. Najmenšia z najmenších. Volali sme ju malá Aga, Agáluľka, Agátik-špagátik. Učila nás ľúbiť bez podmienok. Maličká a krehučká Agátka potrebovala naše ruky prakticky stále. Najlepšie sa cítila v maminom náručí. Podľa zvukov, podľa pohybov sme sa učili rozpoznať, čo práve potrebuje. A tak sme deň za dňom postupne spolu s ňou rástli. Ona do dĺžky a my popri nej do hĺbky.

 

Asi pred tromi týždňami jej prestalo chutiť mliečko a prišli ťažké dni a s nimi veľa bolesti. Agátkinej a aj našej. Boh ju chcel mať práve takúto a práve takáto sa mu páčila natoľko, že si ju zobral do neba. Z Majkinho náručia, v ktorom sa posledný krát nadýchla, si ju zobral do svojho. Bolo to v nedeľu. Deň pred sviatkom všetkých svätých. Dostala pozvánku na oslavu a je doma.

Pred Agátkiným narodením sme verili, že život je dar od Boha. Dnes veríme, že život je dar od Boha aj keď nie je celkom podľa našich predstáv. Pred Agátkiným narodením sme verili, že Ježiš vstal z mŕtvych. Dnes vnímame aj to, že ešte pred tým musel za nás umrieť. Pred Agátkiným narodením sme verili vo večný život. Dnes tam je niekto, koho sme nosievali na rukách.

Posledné naše vyznanie je to, že veríme v spoločenstvo svätých. Ale dnes aj v spoločenstvo živých svätých. Boh práve v tomto ťažkom čase nad nami roztrhol vrece s anjelmi. A práve teraz sú títo anjeli zhromaždení v tomto kostole. Ste to vy. Stáli ste pri nás. Modlili ste sa za našu Agátku, za nás. Veľa obiet a svätých omší ste dali odslúžiť. Mali ste slová povzbudenia. Pomáhali ste nám. Naši starí rodičia, Katka Ligačová, lekárky a sestričky z Plamienka, pani doktorka Jasenková, pani doktorka Zuzka, Martin a Janka Mrázovci, Majka Zálepová, Monika Virágová, lekári, ktorí sa o malú Agátku starali, všetci, ktorí ste to prežívali s nami. Všetci, ktorí ste nás obdarovali. Vďaka vám sme sa deň za dňom dokázali starať o Agátku a jej špeciálne potreby, aj keď sme nemali silu. Špeciálne sa chcem poďakovať našim deťom, ktoré to niesli spolu s nami a veľa krát sme museli povedať, že nám už pre nich nezostávajú voľné ruky.

 

 

Prišla na zem, k nám, aby  nás sedem mesiacov bez siedmych dní učila ľúbiť. Ľúbiť takým rozmerom lásky, ktorý sme doteraz nepoznali. Ľúbiť aj cez únavu, prebdené noci, cez bolesť, cez kríž. Ona sama bola stelesnením Dokonalej Lásky. Dávala nám ju celou svojou bytosťou, svojim pohľadom, nehou, krehkosťou... aj bez slov. Prišla, zažiarila maximálnou intenzitou, všetkých nás zasiahla a odišla domov.

S jej krátkym pozemským životom sa mi spájajú slová sv. apoštola Jána, ktoré vo mne zarezonovali pár dní pred jej narodením a znovu deň po jej odchode: „V láske niet strachu. Lebo dokonalá láska vyháňa strach.“ Agátuľka bola dokonalá v láske. Vďaka našej svätej dcérke tu teraz nie je miesto pre prevalcovanie strachom z konca, alebo pre prázdnotu. Chceme žiť, čomu nás učila. Ísť ďalej rozdávaním lásky. Práve kvôli nej.