Psychológovia v Plamienku pomáhajú deťom a ich rodinám po strate blízkeho

Ak dieťa stratí blízkeho, vždy smútia aj dospelí, ktorí sa o neho starajú. Ako vtedy pomôcť sebe i dieťaťu? Ako dieťaťu povedať, že niekto blízky zomrel? Vziať ich na pohreb alebo nie? S týmito otázkami sa v Plamienku často stretávame, opýtali sme sa ich preto riaditeľky Plamienka n.o., MUDr.Márie  Jasenkovej.

Ako smútia rodiny, ktorým bola poskytnutá detská paliatívna starostlivosť?

Väčšina rodičov a detí, ktorí žiadajú Centrum smútkovej terapie v Plamienku o pomoc po strate blízkeho, nie sú rodiny, kde sme dieťaťu poskytovali paliatívnu starostlivosť. Ak totiž rodine pomôžeme v čase, keď dieťa strácajú a ak je to pomoc citlivá a účinná, tak to významne uľahčuje proces smútenia. Rodičia začínajú smútiť už vtedy, keď sa dozvedia, že ich dieťa má nevyliečiteľnú chorobu, ktorá ohrozuje jeho život. Nazývame ho anticipačné, teda predchádzajúce smútenie.  Ak mali rodičia pocit, že spolu s dieťatkom dobre zvládli jeho telesné ťažkosti, že neboli sami a mali sa na koho obrátiť, ak mohli ešte mať spoločné zážitky, mohli s niekým hovoriť, rozlúčiť sa, poďakovať sa, tak časom nájdu v sebe silu začať nový život, otvoria sa pomoci a žijú ďalej. Dopracujú sa aj k chvíľkam radosti, pocitu zmyslu života a dokážu pomôcť aj iným. Nezanevrú na život, hoci je to jedna z najbolestnejších strát.

 

Dôležité je deťom neklamať a ponúknuť im oporu. Je vhodné, aby dieťaťu túto správu povedal niekto, kto mu je blízky, kto ho má rád a kto má na to kapacitu. Môže to byť rodič, niekto z blízkej rodiny alebo priateľ. Vybrala by som si miesto, ktoré dieťa pozná a kde sa cíti v bezpečí. V závislosti od veku by som sa mu snažila stručne povedať, čo sa stalo a čo sa bude diať. Dieťa môže reagovať rôzne - môže sa dokonca tváriť, že sa nič nestalo, môže sa chcieť ísť vzápätí hrať. Nebráňme mu v tom, je to prvá reakcia. Možno následne prídu otázky, na ktoré by som pravdivo zodpovedala. Nie je problém, ak nás dieťa vidí plakať. Ukazujeme mu tým, ako sa smúti. Dôležité je, aby sme dieťaťu zároveň boli oporou. Ak to nedokážeme kvôli vlastnej bolesti, hľadajme niekoho, kto to dokáže.

 

Traumatické úmrtie zvyšuje riziko dlhodobého a náročného smútenia. Dieťa stratí blízkeho bez rozlúčky, zo sekundy na sekundu, a je to šok. Hĺbka smútku a pocity viny bývajú vtedy veľké nielen u dospelých, ale aj u detí.  Samovražda vždy prináša pocity hnevu, viny, nepohody- nechal si nás tu, prečo si to urobil?  Preto je dôležité, aby deti aj ich rodičia dostali vtedy odbornú pomoc. V Plamienku funguje Centrum smútkovej terapie, kde môžu rodičia požiadať o bezplatnú odbornú psychologickú pomoc pre dieťa aj pre nich samotných. Môžu to byť individuálne stretnutia, skupinové terapie pre deti, adolescentov a rodičov, organizujeme víkendové pobyty pre rodiny, ktoré stratili blízkeho, aj detský terapeutický tábor. Ak človek v detstve stratí blízkeho a nedostane odbornú pomoc, vedie to v dospelosti častejšie k depresívnym a úzkostným poruchám, k zvýšenému výskytu kardiovaskulárnych aj onkologických ochorení. Kvalita života týchto detí je v dospelosti  horšia. Ak si všimnete, že dieťa po takejto tragickej strate blízkeho napríklad zle spí, málo alebo naopak priveľa je, zhoršilo sa v škole, rizikovo sa správa, napríklad fajčí, pije, je úzkostné,  vyhľadajte odbornú pomoc.

 

Myslím si, že smútime celý život po strate milovaného človeka. Otázka je, ako hlboko. Smútok je najintenzívnejší jeden až dva roky po úmrtí. Potom sa časom vracia, no medzitým si dokážeme život aj užívať a radovať sa. Ak je smútku priveľa, potrebujeme odbornú pomoc. Skúsme ju vtedy smútiacemu človeku navrhnúť. Prijať pomoc je prejav sily, nie slabosti.

 

Na túto otázku neexistuje odpoveď ani recept. Život a cesta každého z nás je jedinečná. Všetci sa však musíme rozhodnúť ísť ďalej, rozhodnúť sa pre život. To je rozhodnutie, ktoré nikto za nás neurobí.  Niekedy na to nemáme silu, ale môžeme požiadať o pomoc niekoho, aby nám pomohol túto silu nájsť. Vtedy je pred nami dlhá cesta, podstatné je, aby sme ňou nekráčali sami. Tiež je to o rozhodnutí hľadať takého človeka, ktorý bude svedkom nášho smútku a cesty, hoci potrebujeme chvíľami byť aj sami so sebou. Smútiť osamote a dopracovať sa k novému životu nie je možné. Nevyhýbajme sa smútku, keď  príde a pokúsme sa ho vyjadriť- píšme, maľujme, spievajme a rozprávajme sa s niekým, kto nás dokáže počúvať. Vlny smútku sú spočiatku vysoké a hlboké, ale časom ich dokážeme prežiť tak, aby sme vnímali vďačnosť za čas, ktorý sme mohli prežiť spolu s tými, ktorých sme stratili. Skúsme žiť aktívne a hľadať svoju novú cestu.