Prečo je dôležité vypovedať svoj príbeh – čo povedať človeku, ktorý nechce hovoriť

Každý z nás si v sebe nesie svoj vlastný, jedinečný príbeh. Niektoré jeho časti sú radostné a vyslovujú sa ľahko, iné, napríklad strata blízkeho človeka, sú bolestivé. Rozprávať o tom, čo sme prežili, nemusí byť jednoduché. Dôvodov, prečo človek o strate nehovorí, je veľa: strach zo zraniteľnosti, ktorú vnímame ako našu slabosť, obavy, že by sme svojou bolesťou ľudí okolo zaťažili, alebo presvedčenie, že náš príbeh nikoho nezaujíma.

 

Vypovedanie vlastného príbehu straty má ale hlboký zmysel. Nielen pre toho, kto hovorí, ale aj pre toho, kto počúva. Keď o sebe rozprávame, môžeme obohatiť niekoho ďalšieho. Skúsenosť, ktorá je bolestná či smutná, môže druhého priviesť k hlbšiemu pochopeniu života, pomôcť mu nájsť silu hovoriť o vlastných stratách, inšpirovať ho k zmenám vo vlastnom živote. Môže mu dať pocítiť, že jeho život má zmysel, pretože je s nami.

 

Príbehy nás spájajú. Ukazujú nám, že hoci majú naše životy mnoho podôb, môžeme v nich nájsť aj veľa spoločného. „Nepoznám nikoho, kto by prežil niečo podobné ako ja.“ „Cítim sa sám, lebo mi ľudia nerozumejú.“ Jednou z našich najhlbších bolestí je pocit osamelosti. Nie zriedka sa v smútku prehlbuje a vyčerpáva naše telo aj dušu. Chuť a sila života sa postupne vracia, keď sme vypočutí a chcení. Keď cítime, že nie sme sami. Preto po strate blízkeho človeka potrebujeme zdieľať a hovoriť o tom, čo sme zažili. Zdieľanie je darom života.

 

Zdieľanie nášho príbehu je ako výstup na vysokú horu. Náročný a dlhý. Bolí nás telo aj duša. Nechce sa nám ísť ďalej. Potrebujeme sa zastaviť a často oddychovať. A nie zriedka prídu aj chvíle, keď máme pocit, že už ďalej nevládzeme, zdá sa nám, že už neurobíme ani krok. Vystupovať na vysokú horu osamote je nebezpečné. Potrebujeme k tomu kamaráta, horského vodcu, ľudí, ktorí budú kráčať s nami, aby sme sa mohli navzájom chrániť, povzbudzovať a podporiť, ale zároveň aj vnímať čo je okolo nás. Čím vyššie spolu vystúpime, tým viac je dostupná krása farebnej krajiny života, ktorú sme na úpätí hory celú nevideli. Tým viac dokážeme vnímať krásu celku, ktorého súčasťou sú aj tmavé, zarastené či vyklčované políčka. To, čo bolo obrovské a neprekonateľné, môžeme zrazu uvidieť, cítiť a pochopiť v širších súvislostiach. Náš životný príbeh dostáva tvar, jeho krása je nám dostupnejšia a postupne dokážeme objaviť aj nový životný smer.

 

Tento nadhľad nám zároveň môže ukázať, že život sa dá zmysluplne žiť rôznymi spôsobmi. Dokážeme objaviť aj cesty, o ktorých sme predtým neuvažovali. Rozprávanie rozširuje náš obzor. Pomáha nám vidieť, že je možné nájsť cestu von z tmavého a bolestného lesa a objaviť novú, zaujímavú cestičku. Aj v ťažkých okolnostiach postupne môžeme nájsť nový zmysel alebo aspoň ďalší, hoci aj drobný krok vpred.

 

Silný smútok, strach, hnev, úzkosť, silné a bolestivé emócie nás zahlcujú a často ich vnímame ako niečo nejasné a chaotické, silnejšie ako my. Akoby sa v nás miešali pocity, obrazy a telesné napätie bez jasných hraníc. Nevypovedaná bolesť sa môže postupne meniť na vnútorný chaos. V myšlienkach sa točíme v kruhu, opakovane sa vraciame k tomu, čo sme zažili. Nežijeme prítomnosťou, emócie sa miešajú, zahlcujú nás a strácame pokoj. Trpíme. Potrebujeme o tom, čím žijeme, rozprávať. Slová dávajú tvar tomu, čo bolo dovtedy len neurčitým vnútorným prežívaním. Pomáhajú upokojiť telo aj myseľ, pretože prinášajú pocit, že to, čo prežívame, sa dá uniesť a pochopiť. Človek už nie je iba zahltený pocitmi, ale môže sa na ne pozrieť s odstupom a pomenovať ich. Aj preto má rozprávanie uzdravujúcu silu. Vnútorné napätie sa mení na niečo, čo má zmysel a čo už nemusíme niesť sami.

Nie sme stvorení na to, aby sme niesli svoju bolesť neustále sami. Náš smútok potrebuje svedka. Nie niekoho, kto ho odstráni, ale niekoho, kto ho uvidí a prijme. Ak pocítime, že sme skutočne vypočutí a naša skúsenosť je prijatá, sila našej bolesti sa zmierni. Zdieľaním nášho príbehu môže do našej duše vstúpiť úľava, ľahkosť a nová vitalita. Akoby sme zo seba zložili ťažký náklad. Rozprávanie nevymaže našu minulosť ani bolesť, ktorá s ňou súvisí, ale umožní nám žiť prítomnosť slobodnejšie.

A tak každý náš bolestný aj radostný príbeh si zaslúži byť vypočutý. My si zaslúžime byť vypočutí. Skúsme sa odvážiť vyrozprávať ich. Otvorme dvere nášho srdca, aby cez ne mohli vkročiť ľudia, ktorí nás budú môcť počúvať a byť súčasťou nášho príbehu. V láskavej prítomnosti sa život môže meniť. Slová našu bolesť neodstránia, ale ak sú vypočuté, môžu zmierniť jej silu, aby bola znesiteľnejšia. Pomôžu ju niesť. A potom zrazu objavíme ako kráčať životom ďalej.

 

V Plamienku ponúkame bezplatnú psychologickú pomoc pre rodiny s deťmi, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca. Ponúkame pomoc aj rodičom, ktorí stratili dieťa. Môžu požiadať o bezplatnú konzultáciu s psychológom.

Pravidelne vydávame články, podcasty a videá. Chceme s Vami zdieľať to, čím nás deti a rodiny obohacujú a čo sa z kníh naučiť nedá a čo sa učíme priamo od nich. Prihláste sa na odber nášho mesačného newslettra.