Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Práca lekára v Plamienku je krásna cesta.

Práca lekára v Plamienku je krásna cesta. Práca lekára v Plamienku je krásna cesta.
Práca lekára v Plamienku je poslanie a cesta.
MUDr.Veronika Jandová (28) sa pre prácu lekárky v Plamienku rozhodla pred štyrmi rokmi. Dnes tvrdí, že je to zamestnanie pre odvážnych ľudí s pokorou a so zmyslom pre dobrodružstvo, ktorí chcú na sebe pracovať .
 
NAŠE DETI POTREBUJÚ ĎALŠIEHO LEKÁRA. PRIHLÁSTE SA ALEBO POMÔŽETE NÁM S HĽADANÍM.
Ak ste lekár alebo lekárka a cítite, že by ste sa chceli pridať do nášho tímu, napíšte nám na: jasenkova@plamienok.sk. Privítame aj čerstvých absolventov.
Ak niekoho poznáte, dajte mu/jej vedieť o našom inzeráte.
Ďakujeme. 

Aká je práca lekára v Plamienku?
Je rôznorodá. Ak ju porovnávam s prácou lekára v nemocnici, ktorú som mala možnosť zažiť, práca v Plamienku je oveľa osobnejšia a v dobrom slova zmysle núti človeka osobne rásť. Ak sa spätne obzriem, kde som bola pred tromi rokmi, je to celkom príjemný pohľad.

Prečo?
Keby sme sa stretli pred tromi rokmi, určite by rozhovor náš vyzeral inak. Rozprávala by som asi menej sebavedome, menej myšlienkovo utriedene, ťažko by sa mi hovorilo o mojich stratách a myslím, že už len prvý dojem by bol iný.  V Plamienku veľa pracujeme s emóciami a ocitáme sa aj v nie ľahkých situáciách. To človeka vedie k tomu, aby hľadal vnútri seba a viac sa pozeral do seba. Skúma, ako to on sám má v živote nastavené, kde sú jeho priority, aké je jeho prežívanie. Určite viac poznáva sám seba a nachádza zdroje svojej sily. Zisťuje, kam smeruje a lepšie chápe, čo sa okolo neho i v ňom deje. Výsledkom je, že samého seba lepšie pozná a má lepší pocit zo svojho života.

Čo bol váš dôvod, prečo ste sa prihlásili do Plamienka?
Môj vzťah k Plamienku  je dlhodobejší. Zúčastnila som sa nepovinného predmetu pre medikov v treťom ročníku štúdia. Dostala som sa do polročného kurzu pre dobrovoľníkov a dvakrát som šla ako dobrovoľníčka do terapeutického  tábora pre deti, ktoré stratili blízkeho človeka. Keď som sa mala potom po absolvovaní medicíny rozhodnúť, kde chcem pracovať, bola to prirodzená voľba. Možno aj preto, lebo som v šiestom ročníku bližšie zažila nemocničnú prax a videla som, že to nie je úplne pre mňa.

V čom je iná práca pre inštitúciu, ktorá poskytuje detskú domácu hospicovú starostlivosť v porovnaní s prácou v nemocnici?
Je to úplne odlišný systém práce. V Plamienku som slobodnejšia a vyhovuje mi aj dĺžka času pre rodiny, ktoré navštevujeme. Denne navštívime jednu rodinu, ktorej môžeme venovať hodinu, aj viac. To je neporovnateľné s nemocnicou, kde máte na dieťa možno dvadsať minút.

Je teda pre vás dôležité viac sa osobne venovať človeku, ktorého liečite?
Pre mňa je to dôležité. Nehovorím, že nemocničná starostlivosť je zlá, ale mne samej  je bližší osobnejší prístup. Som rada, keď môžem ľuďom venovať chvíľu svojho času a náš kontakt sa neobmedzuje len na výmenu medicínskych informácií.

Čo vás na práci pre Plamienok teší?
Asi práve kontakt s ľuďmi. Mnohí majú predstavu, že naša práca je veľmi smutná a depresívna. Pýtajú sa nás, ako to môžeme robiť. Myslia si, že pracujeme so zomierajúcimi deťmi a ich rodinami, ktoré sú zúfalé a všetci iba plačú... Často je to však úplne naopak. Vnímam, že ľudia, s ktorými sa stretávame, dokážu žiť a dokážu sa radovať napriek tomu, že sú v ťažkej situácii a napriek tomu, čo ich čaká. To napĺňa energiou aj mňa samotnú. Aj ja si viac uvedomujem životné radosti a denné maličkosti, z ktorých sa môžem tešiť.

Bolo niečo, na čo ste v lekárskej práci pre Plamienok neboli pripravená?  Niečo, čo bolo dobrodružstvom?
Určite, na túto prácu sa nedá úplne pripraviť. Už keď ide človek na medicínu, vyberá si isté poslanie a potom už hľadá svoju cestu. Je to aj o tom, čo ho viac priťahuje. Či praktickejšia práca v nemocnici alebo možno práca, kde ľudí aj sprevádza a môže im pomáhať aj inými spôsobmi ako medicínskymi. Určite sú lekári, ktorých viac priťahuje zachraňovanie životov ako sprevádzanie. Pre mňa je to však fascinujúca časť tejto práce. Je určite krásne privádzať na svet deti - je to tajomstvo zrodu života. Rovnaké tajomstvo je však aj odchod z neho. A možno aj ja sama hľadám ešte odpovede na otázky, čo bude potom... Je to možno aj o prijatí vlastnej konečnosti.

Je práca pre Plamienok pre lekára výzvou?
Určite. Nikto z nás presne nevie, do čoho ide  a ako to zvládne.  Prvý rok sa zvyčajne ukáže, či si lekár vytvorí k tejto práci vzťah. Prvého pol roka sme však strávili len s našimi rodinami v Plamienku, až potom sme išli na cirkuláciu na nemocničné oddelenia. Bol to veľmi príjemný čas, keď sme sa mohli zžiť so systémom práce. Veľmi dobré je, že nikto v Plamienku nie je na riešenie problémov sám. Aj keď som doktor v službe a niečo sa deje, viem, že môžem zavolať niekomu skúsenejšiemu, kto mi poradí. Na ranných a poobedných sedeniach sa preberajú jednotlivé rodiny a spoločne sa robí stratégia v medicínskych aj sprevádzajúcich veciach. Podľa mňa pre mladého človeka je takáto podpora veľmi dobrá vec. V nemocniciach sa to často nestáva, tam je veľa vecí úplne na vašom rozhodnutí.   

Čím sa práca lekára v Plamienku líši od práce iných zamestnancov organizácie? 
Zaoberáme sa najmä zdravotnými vecami. Sme tí, ktorí sú 24-hodín denne v službe. Sme tí na telefóne, ktorí riešia aktuálne zdravotné problémy detí. Nie je to však iba o tom. Dejú sa aj nečakané, náhle udalosti, vtedy treba byť kreatívny. Celé sprevádzanie je tvorivá činnosť.

Doktorka Jasenková raz povedala, že v Plamienku nepracuje nikto, kto neprešiel vlastným utrpením. Je to tak aj vo vašom prípade?
Myslím si, že je to tak. Neviem, či to bola u mňa konkrétna udalosť. Skôr to bol sled udalostí, ktoré sa postupne diali.  Keď som mala 16 rokov, mojej mame zistili sklerózu multiplex.  Nasledoval rok, keď iba ležala a nemohla sa hýbať.  Bolo to ťažké aj pre mňa, pretože v škole som v tom čase nemala dobré zázemie.  Nemala som tam dosť kamarátov, ktorí by ma podržali. Keď sa  mame polepšilo, mojej sestre zistili Crohnovu chorobu a takmer pol roka ležala v nemocnici...Každý človek má však podľa mňa skúsenosť s nejakou formou bolesti, či si to pripúšťa alebo nie.

Mal by byť  lekár pracujúci v Plamienku odvážny?
Mal by byť ochotný zdieľať, a na to treba odvahu. Takú odvahu vidím aj  v rodinách. Pustia si úplne cudzieho človeka k sebe domov a dokážu prijať pomoc. To my často v bežnom živote nedokážeme. Odvaha je aj  požiadať o pomoc a  prijať ju.

Pamätáte si na svoju prvú rodinu?
To asi nie. Pamätám si však na prvú rodinu, v ktorej zomrelo dieťa, keď som tam bola ja.  V pamäti mi utkveli také rodiny, v ktorých bolo cítiť, že napriek všetkému sa dokážu tešiť z bežného života  Akoby neriešili, čo bude za mesiac, či tu vtedy ich dieťa bude alebo nie, ale užívali si každú prítomnú chvíľu s ním. 

Stávajú sa v tejto práci aj veselé príhody?
Jasné a pomerne často:-)

Aké zručnosti potrebujete?
Rozhodne treba vedieť šoférovať. Cestujeme takmer denne do dvoch hodín. Nie je to však nepríjemné. Vždy chodíme s kolegom a je to čas, kedy sa môžeme porozprávať, čo máme nové, čo momentálne riešime.

Ako relaxujete? Mnoho ľudí si možno myslí, že takáto práca sa nedá vydržať. Veď máte kontakt s utrpením detí, s umieraním...
Čiastočne je to o osobnom nastavení, ako človek utrpenie vníma. Ja si myslím, že naša práca má veľký zmysel. Práve ňou sa utrpenie dá do veľkej miery zmenšiť. Som dosť aktívny človek. Keď mám zlý deň, idem si zabehať, lebo behanie nemám veľmi v láske:-Ale pomáha mi príroda. Možno aj to ticho a samota, ktoré tam zažívam.

Aj plačete? 
Občas áno. Plač je vnímaný ako negatívna emócia, ale nie je to tak. Je to bežný prejav-   reakcia na smútok.

Čo vo vás zanechali deti, s ktorými ste sa pri práci stretli?  
Sú dve kategórie detí -  menšie a väčšie. Mnohé malé deti pôsobia dospelejšie a staršie, pretože už majú za sebou istú cestu, ktorou si prešli. Pre mňa je u malých detí veľmi vzácna aj ich úprimnosť. Neboja sa vám povedať niečo na rovinu. Spomínam si na 4-ročné dievčatko, ktoré sme vyšetrovali a  veľmi o to nestálo:-)  Povedalo nám: Načo ma vyšetrujete, aj tak je to zbytočné?!  A mala čiastočne pravdu - nebolo to niečo nevyhnutné, čo by jej momentálne pomohlo, preto sme ju nenútili. My dospelí sa koľkokrát okúňame povedať, čo chceme, alebo čo nám prekáža. Deti to vedia.  

A druhá kategória?
To sú tínedžeri. Sú bližšie môjmu veku, zážitky s nimi vedia byť veľmi silné. Spomínam si na 16 -ročné dievča, ktoré sa snažilo žiť až do konca. Dokonca chránila svoje okolie a napríklad tvrdila, že hlava ju bolí zo zlého počasia. Mala kamarátov, s ktorými dosť dlho udržiavala vzťahy. Do poslednej chvíle žila tínedžerským životom, milovala napríklad nakupovanie. Ešte v posledných dňoch si kúpila kabelku a veľmi sa z toho tešila. 

Ako reaguje vaše okolie, na to, že pracujete v Plamienku?
Väčšinou sa stretávam s obdivom a uznaním. U nás doma je Plamienok už súčasťou rodiny. Môj manžel Juraj bol prvým človekom, ktorý  ma povzbudil, nech idem do toho. Rodičia ma vždy podporovali. Aj vtedy, keď som sa rozhodla ísť na medicínu a oceňujú aj to, že pracujem v Plamienku.

Viete si predstaviť samú seba  v tejto práci o desať rokov?
Zatiaľ si neviem predstaviť, že by som vtedy pracovala niekde inde.

 

MUDr. Mária  Jasenková
MUDr. Mária Jasenková 26.5.2019
Kategórie