Vitajte na stránkach PLAMIENOK n.o.
Viac života, menej bolesti

Po smrti brata mi pomohli psychológovia v Plamienku

Po smrti brata mi pomohli psychológovia v Plamienku Po smrti brata mi pomohli psychológovia v Plamienku
Ema je dnes dospelá, má 21 rokov a študuje pedagogiku. Po smrti svojho brata Patrika navštevovala skupinové a neskôr aj individuálne terapie Plamienka a účinkovala tiež v spoločnom divadelnom predstavení detí, ktoré stratili  rodiča i súrodenca.  „Pamätám si, že som si vtedy občas hovorila, prečo sa mám svojím smútkom zaoberať, keď to tak veľmi bolí. Až neskôr, po viacerých rokoch som si uvedomila, ako veľmi mi to pomohlo. Tá boľavá, otvorená rana sa vyliečila a zahojila sa jazvou. Jazva síce zostáva, ale rana už mi nespôsobuje ustavičnú bolesť, ktorá sa nedala zniesť," hovorí Ema. „Ak by mi vtedy psychológovia Plamienka nepomohli, svoj smútok by som vláčila ako guľu na nohe. A tá by sa stále zväčšovala a nedovoľovala by mi pohnúť sa v živote dopredu," hovorí sympatická mladá žena.

Aj po niekoľkých rokoch od smrti svojho 17-ročného brata Patrika hovorí o ňom so slzami v očiach. „Mali sme komplikovaný vzťah. Asi ako býva medzi súrodencami s trojročným vekovým rozdielom. Dosť sme súperili o pozornosť, často sme sa hádali a aj bili. Aj preto som po Patrikovej smrti okrem smútku cítila vinu, že som s ním nedokázala vychádzať lepšie. Mali sme spoločnú veľkú izbu, no bola predelená skriňami, aby sme na seba nevideli. Dlhé mesiace po pohrebe som tam vôbec nedokázala vstúpiť. Spávala som v spálni u rodičov," hovorí Ema. Tvrdí, že z obdobia bratovej choroby, smrti a tiež z obdobia potom si takmer nič nepamätá. „Môj mozog to úplne vytesnil. Pamätám si však, ako mi mama povedala, že Patrik má rakovinu. Mal zhubný nádor kože, viackrát mu vyberali znamienka. Hrala som sa na počítači, keď si ku mne prisadla a povedala, nech to odložím, že mi musí niečo povedať. Zostala som úplne zamrznutá, paralyzovaná, nedokázala som sa hýbať, vnímala som len slovo rakovina,“ spomína Ema.

Jej brat sa síce liečil, často chodil do nemocnice, no jeho stav sa rýchlo zhoršoval. „Bol stále malátny a unavený, celé dni prespal. V tom čase sme sa my dvaja takmer vôbec nerozprávali. Naša komunikácia bola na nule.  Nerozlúčili sme sa," konštatuje Ema so slzami v očiach. Hovorí, že aj na návštevy Plamienka u nich doma si spomína len matne. „Viem, že ku nám chodili. A že s lekárkou chodila aj psychologička a volali tam aj mňa. Nechcela som ísť, bola som dosť utiahnutá a nemala som chuť stretávať sa s cudzími ľuďmi." 


Patrik bol v poslednom období života síce doma s Plamienkom, zomrel však v nemocnici. „Bolo to cez víkend, všetci sme boli u babky. Patrikovi zlyhalo srdce. V to ráno som sa zobudila s pocitom, že sa stalo niečo veľmi zlé. Babke tiekli slzy a môj brat Paľko, ktorý mal vtedy štyri roky, prišiel za mnou, aby som sa s ním išla hrať, pretože nikto iný nechce ísť, všetci len plačú. Patrik zomrel deň po mojich narodeninách, v ten deň som mala mať oslavu," hovorí Ema. „Z pohrebu si nepamätám takmer nič. Obdobie po Patrikovej smrti bolo veľmi ťažké. Môj tatino sa o ňom vôbec nechcel rozprávať, chcel smútiť sám. Veľa pracoval, to mu pomáhalo. Mama bola so mnou na jednom terapeutickom víkende Plamienka pre smútiace rodiny, ona naopak potrebovala o Patrikovi hovoriť. A ja som na to vôbec nechcela myslieť. Akosi som dúfala, že smútok časom sám od seba prejde a bude to za mnou. Dnes viem, že to bolo veľmi zlé riešenie," konštatuje Ema. 

Skupinová terapia v Plamienku bola pre ňu novou skúsenosťou. „Bolo nás päť alebo šesť, všetci sme niekoho blízkeho stratili. Počas jedného roka som si vypočula veľa príbehov a dostala som od ostatných v skupine veľa rád a tipov, čo by mi mohlo pomôcť. Mnohé z toho mi aj skutočne pomohlo. Nedokázala som však všetko zdieľať s ostatnými. Veľmi mi pomohli individuálne terapie počas ďalšieho roka s psychologičkou Luciou. Občas to bolo ako pichanie do osieho hniezda. Bolelo ma to, no dnes vidím, ako ma to posunulo. Dnes mám pocit, že som oveľa silnejšia. Som schopná otvorene o svojom smútku hovoriť, narozdiel od mojich rodičov, pre ktorých je to stále veľmi bolestivé," rozpráva Ema.

Po Patrikovej smrti sa nedokázala zveriť nikomu, ani kamarátkam v škole. „Ony nič také nezažili. Rodičov som sa snažila chrániť, aby som ich nezraňovala ešte viac. Ja som prišla o brata, no oni prišli o dieťa. Veľkým krokom vpred boli pre mňa pobyty v letných terapeutických táboroch Plamienka. Až tam som si naplno uvedomila, že sú aj iné deti, ktoré sa cítia presne tak ako ja. Dovtedy som si nevedela predstaviť, že by niekto mohol tiež cítiť takú silnú bolesť a vnímala som, že som strašne sama. Pamätám si však z tábora na chlapca, ktorému na rakovinu zomrela mamina, tatino a neskôr aj sestra. Adoptovala ho teta, vyrastal s bratrancami. Vtedy som si povedala - ja mám aspoň rodinu, ako sa musí cítiť on? Jemu nikto blízky mu nezostal..."

Ema tvrdí, že nikdy nevyhľadávala drogy ani alkohol, aby sa cítila lepšie. „Môžem žiť a som zdravá. Ten, koho som ľúbila, chcel žiť, ale nemohol. Akoby som sa mohla zahrávať so životom? To nepripadalo do úvahy. Naplno vnímam jeho cenu."


Dnes si nevie predstaviť, akoby vyzeral jej život, ak by jej po bratovej smrti nikto nepomohol.
„Stratiť blízkeho je obrovská záťaž a som presvedčená, že žiadne dieťa ju samé nedokáže zvládnuť. Smrť je tabuizovaná téma aj pre mnohých dospelých.  Pedagogika nás učí, že veci, ktoré by sa dieťaťu v živote mohli stať, by sa malo učiť rok dopredu. O smrti by sme sa teda mali s deťmi rozprávať odmalička. Je rovnako prirodzená ako život. A ak dieťa nemá žiadnu skúsenosť so smrťou a nedozvie sa o nej doma ani v škole, cíti obrovskú neistotu a strach. Nevie, čo má robiť so svojimi pocitmi. Mne pomoc terapeutov v Plamienku ich pomohla zvládnuť. Len vďaka tomu som mohla ísť ďalej."


Rodičia detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, môžu bezplatne využiť konzultácie so psychológom, ktoré im pomôžu vyriešiť konkrétny problém či situáciu súvisiacu so správaním a prežívaním dieťaťa. Tieto bezplatné konzultácie sú určené aj pre učiteľov detí po strate blízkeho. Kontaktovať nás môžu prostredníctvom online formulára

Pripojte sa aj Vy k našim darcom a pomôžte smútiacim deťom prejsť ich náročnú cestu s podporou a pomocou odborníkov. Ďakujeme
Mgr. Marcela  Fuknová
Mgr. Marcela Fuknová 18.10.2021
Kategórie