Pár slov vám, ktorí ste tiež stratili blízkeho

Skupinové stretnutia v Plamienku mi veľmi pomohli. Aj ja som sa na začiatku bála, čo mám čakať, akí tam budú ľudia, či to vôbec zvládnem, alebo či sa budem musieť baviť o tom, čo sa mi stalo. Tieto, a mnoho ďalších obáv som mala, no nepotvrdila sa ani jedna.

Ľudia tam boli veľmi milí, dalo sa na nich spoľahnúť. Našla som si veľa nových kamošov, ktorí zažili to isté. Najviac som sa ale bála, že ma odsúdia. Že ma odsúdia za to, že som iná ako moji ostatní kamoši, že sa mi stalo to, že mi niekto veľmi blízky umrel. No nestalo sa to. Zažívali sme tu veľmi pekné chvíle, ktoré mi ostanú navždy v pamäti. Veľmi som sa sem v piatky tešila, lebo som tu mala „safe place“, vždy ma tu vypočuli a snažili sa mi čo najviac pomôcť. Zaujímali sa ako sa mám, čo mám nové a veľa ďalších vecí.

Boli tu s nami dve baby, ktorým sme mohli všetko povedať. Robili sme všelijaké zábavné aktivity, ale vedeli sme sa baviť aj o trochu smutných témach, jednoducho zo všetkého niečo. Keď som sa na to necítila, alebo len proste nechcela o niečom hovoriť, hneď ma pochopili a do ničoho ma netlačili. Naozaj mi veľmi pomohli. Na to, ako som sa bála a nechcela sem ísť, odchádzam s pocitom, že mám utriedené myšlienky a nebojím sa o tom rozprávať. Ak by som ti mala poradiť, určite to vyskúšaj a daj tomu šancu. Uvidíš, bude ti lepšie. Možno na začiatku budeš taká, že nevieš, či si spravila dobre, lebo to bude možno bolieť, tie myšlienky, ale ver mi, stojí to za to. Určite choď do toho.

Laura, 17 rokov