Oslavovať či neoslavovať Vianoce po strate blízkeho človeka

Po strate blízkeho človeka môžu byť pre nás Vianoce sviatkami, ktoré nechceme oslavovať. Zdá sa, že svet okolo nás očakáva radosť, svetielka a úsmevy, zatiaľ čo v srdci cítime smútok, bolesť a prázdno. Vo chvíli, keď sa život spomalí a my môžeme pár dní pobudnúť doma v kruhu rodiny, si o to viac uvedomujeme, ako nám ten, koho sme stratili, chýba. Vianoce nie zriedka bývajú bolestnejšie než radostné.

Na pretvárku nemáme ani silu, ani chuť. Možno si povieme, že nechceme oslavovať bez toho, kto nám chýba, keď nemôžeme byť spolu. Možno budú spomienky na posledné spoločné Vianoce takto znesiteľnejšie. Možno nemá zmysel nútiť sa do príprav a kúpy darčekov. Možno sa týmto spôsobom vyhneme tlaku blízkych, s ktorými sme mali byť na Vianoce spolu. Možno sa budeme cítiť lepšie, ak Vianoce neoslávime. Na Vianoce však nemáme povinnosť byť veselí, vďační ani sviatoční.

Oslavovať môžeme aj sami. Oslavovať môžeme aj v tichu pri obyčajnom jedle. Oslavovať môžeme doma, ale aj v zahraničí. Oslavovať môžeme aj bez výzdoby a darčekov. Oslava môže byť hľadaním túžby po zmene vo chvíli, keď je nám ťažko. Oslava je vnútorné či vonkajšie zastavenie sa pri človeku, pri vzťahu, pri živote, na ktorom nám záleží. Osláviť znamená túžiť po láske, ktorá nevlastní a nekladie podmienky. Otvorme sa zázraku Vianoc – možno sa tejto túžby vo vnútri srdca dotkneme.

Mária Jasenková