O nádeji na Vianoce

„Je mi to ľúto, liečba Vám nezabrala, je to beznádejné.“ Ešte dodnes mi znejú tieto slová v pamäti. Bolo to už dávno, tesne pred Vianocami. Ako medička na vysokej škole som po prvý krát v živote počula vysloviť slovo beznádej pred človekom, ktorý bojoval o život. Pán na nemocničnej posteli ticho počúval a zdalo sa mi, že sa po chvíli ponoril do smútku a samoty. Bolo mi ťažko. Na zvyšok predvianočnej nemocničnej vizity si už nepamätám. V ten istý deň v televízii spievali koledy a hovorili o nádeji Vianoc. Mala som pocit, že ničomu nerozumiem. Čo je to vlastne nádej v živote? Čo robiť, aby sme ju nestratili? Chýbala viac lekárovi alebo pánovi na nemocničnej posteli? Môžem niekomu pomôcť znova nádej získať či objaviť? Ako to urobiť? Pár dní mi tieto otázky vŕtali hlavou a potom som ich dlho nechala tak. Pripadali mi príliš zložité.

Až časom som pochopila, že nádej je hybnou silou života. Súvisí s chuťou žiť a s vierou, že mi môže byť lepšie. Aspoň na chvíľu, mne alebo mojim blízkym. Súvisí s pocitom, že niekto o nás stojí, stará sa o nás, pomáha nám. Súvisí s ľuďmi a Životom, resp. s tým, ako ľudí a Život vnímame. Súvisí aj s tým, ako vnímame smrť a Silu, ktorá nás presahuje. A aj o tom sú Vianoce.

Ako vnímal pán na nemocničnej posteli lekárove slová a čo vo vnútri prežíval? Nepýtali sme sa ho. Zdalo sa mi, že chcel žiť a bol sám medzi nami. Nevyliečiteľná choroba predsa nemusí znamenať stratu chuti k životu a osamotení môžeme byť aj uprostred davu. V tomto dave som mlčky stála aj ja a nevedela som, čo mám povedať. Cítila som, že slovo beznádej mu berie chuť k životu a rozhodla som sa, že ho ako lekár nebudem používať. Nepomáhalo mu a vzďaľovalo nás.

Po 20 rokoch praxe s nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami mi Život ponúkol odpovede. Dnes by som ho uistila, že stojím pri ňom a ako lekár resp. človek mu pomôžem, ak pomoc bude chcieť a potrebovať. Dnes by som ho uistila, že aj jeho blízki sa na mňa môžu obrátiť. Dnes by som ho uistila, že môžeme spolu hľadať to, čo mu prinesie zmysel, iskru radosti a naplnenia. Skúsila by som mu ponúknuť komentár či otázku z inej perspektívy. A možno by sme sa rozprávali o Vianociach a počúvali koledy.

Nie slová, ale to, koľko skutočného Života v sebe nosíme a v kontakte ľuďom ponúkame, dodáva nádej. Aj zdieľanie otázok a odpovedí z vyššej perspektívy môže vzbudiť nádej. A možno je to ešte o trochu zložitejšie. Pohár nádeje či pohár chuti k životu nie je nevyčerpateľný.  Na konci nevyliečiteľnej choroby býva zvyčajne prázdny. Ak nenútime našich blízkych, aby v tejto fáze bojovali, ponúkame im nádej a dodávame silu vykročiť k novému Životu.

Vianoce ponúkajú obe roviny nádeje. Ponúkajú vzťah, blízkosť, pomoc aj uistenie, že nie sme sami. Ponúkajú aj perspektívu nového Života. Nielen pre nás, ale aj pre všetkých našich blízkych.

Znovuobjavenie nádeje a chuti k životu je vždy narodením a oslavou nového Života.

Mária Jasenková