Neviem ako Vianoce prežijem, neviem ako ich zvládnem, ale viem, že musím

PÁR SLOV NA ÚVOD
Sú chvíle, keď je náš vnútorný zápas o život veľmi bolestný. Keď nás premkne pocit, že už nemáme dosť síl, keď nás smútok, úzkosť a únava ubíjajú. Rodín, v ktorých si deti samy zobrali život, na Slovensku pribúda. Bolesť ich blízkych sa v adventných a vianočných dňoch hlasno ozýva hlano a som presvedčená, že jej silu si tí z nás, ktorí sme samovraždu dieťaťa nezažili, nevieme predstaviť.

Môžeme však otvoriť svoje srdce a počúvať. Vstúpiť do ich vnútorného sveta, ak nám to dovolia. Byť s nimi. Preto sme sa rozhodli uverejniť slová Gabiky, starej mamy 16-ročnej Sarah, ktorá v marci 2025 odišla z tohto sveta, pretože už nevládala niesť ťažobu srdca. Napriek bolesti v nich cítime malý plamienok, ktorý nevyhasol. Priali by sme si, aby sa dotkol sŕdc ľudí, ako je Gabika a pomohol v nich rozhorieť plamienok života.

Mária Jasenková


NEVIEM AKO VIANOCE PREŽIJEM, NEVIEM AKO ICH ZVLÁDNEM, ALE VIEM, ŽE MUSÍM

Bolí ma srdce. Bolí ma dýchať. Bolí to presne od 25. marca 2025, kedy som prišla o svoju jedinú vnučku Sarah Lisu.
Prvé dni som sa hnevala… hnevala na seba, že som ju nedokázala zachrániť a ona sa rozhodla vzdať svoj život. Ako by som padla do metrovej hlbokej jamy, čiernej, zatuchnutej, odpornej. Potom som sa hnevala na Boha, že nám ju vzal, jedinú dcéru, jedinú vnučku, jedinú pravnučku … k sebe … do neba (verím v to).

Niet dňa, niet noci, niet chvíľky kedy by som na ňu nemyslela, na všetky pekné aj nepekné veci a momenty, ktoré sme spolu zažívali a prežili. Nebolo dňa, kedy by som neplakala, od smútku, od bolesti, ľútosti, bezmocnosti … Koľko litrov sĺz musíme zo seba vyliať, aby bolesť ustúpila, alebo odišla? Koľko kíl bolesti musíme v sebe nosiť?

Nevedela som ako budem žiť ďalej, bez nej, … Od toho dňa som kráčala pomalšie, krok po kroku, postupne som sa zbavila hnevu, vzdoru , ale bolesť, tá ostala. Bola vo mne, na mne, pri mne, okolo mňa. Dusila ma, gniavila, vŕtala mi do hlavy, do srdca, do celého tela. A k bolesti sa nenápadne prikrútil strach, strach o svojho syna, o svoju rodinu … čo bude ako bude, zvládnu, prežijú, vstanú a pôjdu pomaly ďalej … bez Sarah.

Potom som našla web stránku neziskovej organizácie Plamienok o smútkovej terapii. Klikla som, našla formulár a vyplnila ho. Ozvali sa mi , stretli sme sa a začali sme sa rozprávať … teda skôr som začala rozprávať ja. O Sarah, o synovi, o mojej rodine, o sebe. Ale hlavne o Sarah o jej chorobe, ktorá ju pomaly ale iste ničila tak, že sa sama rozhodla ukončiť svoj život na tejto zemi. Trhalo mi srdce, keď som ju počula kričať od bolesti, nie od fyzickej, od psychickej. Keď tú bolesť vyháňala tým, že si ubližovala. Jej krásne modré oči bývali zastreté smútkom a zaliate slzami, a potom, o chvíľu jej tvár žiarila od radosti. Moja milovaná.

Aj ja mám dobré a zlé dni, dni, v ktorých sa z tej metrovej jamy dostávam na úroveň -40cm, ale mám aj dni, kedy do tej metrovej jamy opäť padnem. Keď strach zvíťazí nad bolesťou a nado mnou.

Veľakrát som sa pýtala sama seba, či aj blízki detí, ktoré odišli z tohto sveta nedobrovoľne trpia rovnako ako ja. Mám vôbec právo porovnávať moju bolesť s ich bolesťou, mám právo absolvovať túto smútkovú terapiu?

Blížia sa Vianoce, a všetko gýčové, čo k nim patrí. Mnohí z nás si sadnú k prestretému štedrovečernému stolu. Rodiny budú spolu spomínať, tešiť sa. Pre mnohých však bude pri stole jedno miesto (možno viac) prázdne. Ja tento rok Vianoce iba prežijem. Bolesť je väčšia než Vianoce. Chcela by som si ľahnúť a zobudiť sa, keď budú smetiaky zapratané vyhodenými stromčekmi. Neviem ako ich prežijem, neviem ako to zvládnem, ale viem, že musím. Kvôli synovi, kvôli mojim najbližším, a aj kvôli sebe.

Albert Einstein povedal a napísal mnoho múdrych slov a viet, mne ale jedna z nich neustále behá po rozume: „Čím viac sa človek pokúša vyhnúť utrpeniu, tým viac trpí, pretože ho začínajú mučiť nepodstatné alebo bezvýznamné veci."

Všetkým nám prajem, aby sme sa z tej metrovej jamy postupne dostali na zemský povrch, a aby sa tá bolesť postupne menila na spomienku. Všetkým nám držím palce.

Gabriela, babka Sarah


V Plamienku bezplatne pomáhame ľuďom ako je Gabika, ktorí stratili dieťa. Prispejte na smútkovú terapiu a staňte sa aj Vy darcom Plamienka. Plamienok je tu pre rodiny, aby na smútok neboli sami. Ďakujeme.