Deti sprevádzajme a počúvajme, buďme svedkom ich smútku aj radosti

„Deti by nemali poznať bolesť — tá patrí do sveta dospelých. Keď ju raz zažijú, kúsok ich detstva sa vytratí.“ (Christiaan Barnard) Tento citát, ktorý som raz videla na nemocničnej chodbe, sa mi hlboko vryl do pamäti a stal sa jedným z dôvodov, prečo som si vybrala pediatriu. Ako dieťa som bývala často chorá a bolesť spojená s chorobami, vyšetreniami a pobytmi v nemocnici bez rodičov vo mne zanechala silné stopy. Práve preto som cítila túžbu pomáhať deťom a chrániť ich pred utrpením. V detstve som snívala, že objavím lieky, ktoré ich rýchlo vyliečia a ušetria ich od bolesti. Dnes už viem, že bolesť, smútok a straty sú súčasťou života a nedá sa im úplne vyhnúť. Pomáhať deťom však považujem za nesmierne cenné — či už ide o liečenie chorôb, alebo o sprevádzanie v ťažkých chvíľach. Túžba po zmene a určité životné udalosti ma priviedli ku kurzu Plamienka Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach. Cítila som, že mi prinesie veľa inšpirácie a obohatenia. A presne to sa aj stalo. Počas neho som veľa prijala — od lektorov, spoluparticipantov, počas zážitkových aktivít, pri čítaní literatúry aj pozeraní filmov. Vnímam ho ako veľký dar, ktorý ma hlboko ovplyvnil. Dúfam, že ho budem vedieť odovzdávať ďalej vo svojom živote. Keď človek prijme tak veľa, je prirodzené chcieť sa o to podeliť. Aj preto píšem túto úvahu.

Sprevádzajme deti na ceste

Bolesť, smútok a straty sú nevyhnutnou súčasťou života každého človeka — vrátane detí. Nemôžeme ich pred tým všetkým úplne ochrániť. Najúčinnejšou formou pomoci, ktorú im môžeme ponúknuť, je byť im sprievodcami v ich bolesti a smútku. Je dôležité stáť pri nich ako rešpektujúci svedkovia, bez posudzovania, a dať im priestor, aby si našli svoju vlastnú cestu, ako sa s prežitým smútkom a stratou vyrovnať.

My sami dávajme aj prijímajme

Počas kurzu a písania tejto eseje som veľa premýšľala o cykle dávania a prijímania — o cykle života. Keďže deti sú veľmi vnímavé a učia sa pozorovaním nášho správania. Najväčším darom, ktorý im môžeme dať, je náš vlastný autentický príklad. Je to veľká výzva, zodpovednosť, ale zároveň aj privilégium pre nás. Práve tu sa umenie dávania a prijímania stáva dôležitým. Len ak najprv prijmem a postarám sa sama o sbna, môžem úprimne ponúknuť pomoc druhým. To, čo prijmeme, nás môže premeniť a formovať. Ide o rovnováhu v živote.

Buďme k sebe láskaví

Ak chceme s láskou a úctou podporovať smútiace deti, musíme tú istú lásku a úctu najprv prejaviť sebe. Byť k sebe láskaví a chápaví, dopriať si priestor na zamyslenie a ticho, kde prijmeme vlastné úspechy aj zlyhania.

Buďme otvorení

Stále sa mi vracalo slovo otvorenosť a obraz otvorených dlaní. Človek musí byť otvorený prijímaniu aj dávaniu. Otvorenosť je kľúčová aj pri práci so smútiacimi deťmi. Otvorený človek je ten, kto si uvedomuje svoje silné stránky, hranice aj potreby, a zároveň prijíma druhého s rešpektom k jeho odlišnostiam. Zostáva verný sebe aj v kontakte s ostatnými. Tieto vlastnosti popisovala Violet Oaklander v knihe Skrytý poklad, ktorá so mnou hlboko rezonovala. Bola to cenná inšpirácia nielen pre prácu s deťmi, ale aj pre rodičov. Otvorenosť je spojená s pokoru. Je nevyhnutná pre človeka, ktorý požiada o pomoc a prijme ju, lebo v tej chvíli priznáva vlastnú zraniteľnosť. Obdivujem každého, kto to dokáže. Sama s tým zápasím, keďže dnešný svet presadzuje predstavu sebestačnosti. Pokora je dôležitá aj pre tých, ktorí pomoc ponúkajú — prijať, že nemusí byť prijatá a vedieť sa vzdať vlastných predstáv o tom, ako by mala vyzerať. Reagovať na to, čo človek skutočne potrebuje.

Prehlbujme kontakt so sebou samým

Kľúčovým prvkom v cykle prijímania a dávania je prepojenie – kontakt. Bez skutočného spojenia nemôže nastať ani skutočná pomoc. No kým sa spojíme s druhým, musíme sa najskôr spojiť sami so sebou — uvedomiť si vlastné emócie, potreby, smútok, silné stránky aj hranice. Len vtedy môžeme byť naozaj otvorení vytvoriť hlboké a autentické prepojenie s iným človekom.

Prijmime našu zraniteľnosť

Keď sa spojíme so svojím vnútorným dieťaťom, ktoré je zraniteľné a odkázané na starostlivosť druhých, uvedomíme si aj vlastnú zraniteľnosť. A práve tá sa môže stať mostom k smútiacemu dieťaťu. Keď dieťa cíti, že aj dospelý prežíva zraniteľnosť, vzniká medzi nimi dôvera. Nepotrebuje to byť vyslovené slovami — dieťa to jednoducho vycíti. Vtedy sa cíti pochopené, prijaté a hodnotné. Môže sa nám otvoriť a zdieľať svoje straty. Uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti nám umožňuje reagovať úprimne a zo srdca. Pomáha nám zostať s dieťaťom v jeho bolesti, neutekať pred jeho smútkom, ale byť mu plne prítomní.

V prítomnosti, tu a teraz

Prítomnosť vnímam ako najdôležitejšiu formu podpory. Vytvoriť bezpečný priestor a čas len pre dieťa, kde sa môže cítiť prijaté a vypočuté, bez strachu z odsúdenia. Dôležité je rešpektovať jeho osobný priestor, tempo a byť s ním tam, kde sa práve nachádza vo svojom prežívaní. Dieťa by nemalo cítiť tlak, ako by malo smútiť alebo prejavovať emócie. Našou úlohou nie je ho usmerňovať, ale sprevádzať — aby si samo našlo svoju vlastnú cestu, ako sa vyrovnať so stratou.

Počúvajme viac a hovorme menej

Priveľa slov škodí viac, než pomáha — najmä tých, ktoré hovoríme my. Pri práci s deťmi to platí dvojnásobne. Mali by sme viac počúvať a menej hovoriť, dať im priestor zdieľať, čo majú na srdci. Aby sme ich nezahltili prúdom slov, rád a vlastných skúseností, ktoré ich môžu odradiť, uzavrieť sa a stratiť dôveru. Neraz je najlepšou pomocou len tiché sprevádzanie. To si však vyžaduje veľkú citlivosť — k dieťaťu aj k sebe, aby sme neprojektovali vlastné emócie na neho. Naša prítomnosť by mala dieťaťu ukázať, že sme tu preň, aj v jeho smútku, hneve či strachu, a že je v poriadku cítiť všetky tieto emócie. Smútok je súčasť života, rovnako ako radosť — navzájom sa prelínajú a obohacujú nás.

Buďme svedkom smútku aj návratu k radosti

Smútok potrebuje svedka. Našou úlohou je byť týmto svedkom pre smútiace deti, aby vedeli, že nie sú samy. Práca s nimi je ako tanec — niekedy vedieme my, inokedy dieťa. Tento tanec si vyžaduje citlivosť, dôveru a ochotu prispôsobiť sa. Nie je to boj o kontrolu, ale umenie, ktoré nás obohacuje. Dôležité je na sebe neustále pracovať a úprimne sa snažiť zlepšovať. Keď s dieťaťom vytvoríme autentický vzťah, vzniká priestor pre obojstranné obohatenie. Deti, keď cítia našu úprimnosť, nám často vracajú lásku, dôveru a rešpekt. Byť svedkom ich návratu k radosti je veľkým darom a zdrojom energie. Verím, že nám dávajú viac, než čakáme. Ich spontánnosť, hravosť a schopnosť žiť prítomným okamihom sú inšpiratívne aj v ťažkých chvíľach. Kreativita im pomáha zvládať smútok a je miestom, kde sa s nimi môžeme stretnúť.

Prijímanie napĺňa ruky a dávanie srdce

Hovorí sa, že prijímanie napĺňa ruky a dávanie srdce. Oboje nás napĺňa rôznymi spôsobmi — ruky aj srdce, a to je krásne. Keď sme sami naplnení, môžeme byť darom pre druhých. Pomáhame tým, čo dávame zo seba, ale aj tým, že prijímame pomoc. Umenie života spočíva v rovnováhe medzi dávaním a prijímaním. Smútok, rovnako ako radosť detí, ale aj nás, dospelých, potrebuje svedka.

MUDr. Martina Porubská, detská lekárka

Prihláste sa aj Vy na vzdelávací kurz v Plamienku
Plamienok organizuje každoročne vzdelávací kurz: „Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach“

Čo vám kurz prinesie?
- Hlbšie porozumenie bolesti, smútku a smrti
- Schopnosť sprevádzať iných bez nutnosti „zachraňovať“
- Priestor pre vlastný osobnostný rast a kontakt so sebou
- Možnosť zapojiť sa do práce s deťmi a rodinami ako dobrovoľník

Pre koho je určený? 
Pre každého, kto chce byť nablízku – v bolesti aj v nádeji. Pre študentov, odborníkov, rodičov, učiteľov… aj pre Vás. Viac informácií nájdete TU. 

Kategórie

Deti sprevádzajme a počúvajme, buďme svedkom ich smútku aj radosti

Prihlásiť na odber newslettra

Deti sprevádzajme a počúvajme, buďme svedkom ich smútku aj radosti