Ako sa môže stav dieťaťa po strate blízkeho zlepšiť, ak dostane odbornú pomoc?

Kamilova mama zase zdôrazňuje, aké dôležité je pre deti poznanie, že nie sú jediné, ktoré niekoho stratili. „Doprajte svojmu dieťaťu pocit, že v tejto ťaživej situácii nie je samo, že sú aj iné deti, ktoré prežili takúto smutnú skúsenosť. Zistenie, že ich vrstovníci im rozumejú v ich smútku, mojim deťom veľmi pomohlo. Medzi deťmi s podobným osudom si našli veľa kamarátov.“

Paľkovi po strate otca terapia pomohla menej sa báť o mamu. „Dni v tábore i následné sedenia v terapeutických skupinách mu veľmi pomohli. Otec mu veľmi chýbal a stále chýba a často ho spomína. Ešte stále sa o mňa bojí, no jeho strach sa postupne zmenšuje. Už mi nevolá viackrát za deň, stačí mu, keď sme v kontakte jedenkrát počas dňa. Úzkosť cíti stále, možno sa nestratí do konca života. No dokáže s ňou žiť. Vidím na ňom, že je smelší, šťastnejší a usmievavejší,” hovorí Paľkova mama.

Filipko sa po smrti milovaného dedka, ktorý ho vychovával, prestal zaujímať o školu. Skupinové terapie mu pomohli otvoriť sa a hovoriť o svojom smútku. „Konečne sa rozprával o dedkovi aj so mnou, to predtým nerobil. Nehovoril o ňom a keď som začala ja, mlčal. V škole sa naňho učiteľka sťažovala, bol „veľký macher". Tváril sa, že sa ho nič nedotýka. Akoby chcel zachovať pred sebou aj spolužiakmi zdanie, že je všetko v poriadku. Počas skupinových terapií zistil, že nie je s podobnou skúsenosťou sám, že aj iné deti niekoho stratili, a to mu veľmi pomohlo," hovorí jeho mama Adela.

Simonka stratila tatina náhle, pri tragickej nehode. O svojom smútku odmietala hovoriť. „Predtým bola úplne neprístupná spomienkam na neho. Dokonca som jej zobrala z izby tatinove fotky. Snažila som sa od nej získať nejakú reakciu. Nič. Vôbec na to nezareagovala. Keď sme pozerali fotky v telefóne či na tablete, fotky s ním len rýchlo prelistovala, aby ich ani nevidela. Teraz si už pozerá aj fotky s tatinom, sama chcela, aby som jej ich vyložila znovu na poličku. Vybrala si takú, ktorú si chcela pripnúť na stenu. Má odložené veci, ktoré ju s ním spájajú, napríklad kamienky z výletov. Tie niekedy vyberá, otvorila sa pre dobré spomienky. Už to dokáže," konštatuje jej mama Ivana. „Ja viem, čo strata pre mňa znamenala psychicky, ekonomicky, citovo... ale dieťa to nevie. Ono má v sebe len prázdne miesto a nevie si pomôcť. Terapeuti Plamienka sú odborníci a oni sú tí, ktorí mu pomôcť dokážu. Vedia deti naviesť, ako sa otvoriť tomu peknému a najmä dať im pocit, že v tom nie sú sami. Ukázať im, že sa nemusia hnevať, že nemajú prečo obviňovať rodičov, či iných ľudí zo svojej straty. Nie je to ľahká cesta. Nikto z nás si ju nevybral, dá sa ňou však ísť. Po čase už dokážeme vnímať, že existujú aj príjemné veci a zážitky a tešiť sa z nich.  A v tom deťom pomáha smútková terapia v Plamienku.”