Ako prijať život, keď to, čo sme stratili, bolí

Nedávno sme sa rozprávali s pani Ankou, ktorá stratila svojho 8-ročného syna Jurka. Život bez neho je veľmi bolestný. Premýšľa, ako nájsť cestu k životu, ktorý by bol menej bolestný – ako žiť a nielen prežívať. Sleduje rôzne profily ľudí – odborníkov aj laikov – a často sa stretáva s tvrdením, že stratu je potrebné prijať.

Radi by sme vám ponúkli náš pohľad.
Prijatie pre nás neznamená zabudnúť, zmieriť sa alebo prestať smútiť.
Skôr ide o postupné rozširovanie priestoru v našom vnútri – aby sa popri bolesti mohlo objaviť aj niečo ďalšie.

- keď si hlbšie uvedomíme, čo všetko „naše“ sme stratili – krásne chvíle spoločnej hry v detskej izbe, radosť z objatia, zážitok lásky prepojený s vyčerpaním, keď sa v chorobe o dieťa staráme
- keď vidíme dieťa v jeho veku a popri smútku dokážeme vnímať aj záblesk radosti
- keď spomienky na krásne chvíle neprinášajú už len bolesť, ale aj láskyplnú vďačnosť

Ani my v Plamienku nemáme „návod ako“. Je to cesta do neznáma. Potrebujeme na ňu vykročiť a učiť sa znovu žiť. Objavovať znovu v sebe aj vo svete – smútok aj radosť. Cesta k radosti po strate blízkeho vedie smútkom.

Stretávať ľudí, ktorým môžeme povedať, ako sa nám žije, bez pretvárky. Byť aj sami so sebou. Netlačiť na seba, aby nám bolo lepšie. Nebrániť sa radosti. Byť trpezliví.

Smútok a pocity, že sme stratu dieťaťa neprijali, sa budú vracať po celý život. No na tejto ceste môžeme objaviť aj úseky, keď vďačnosť za spoločný život naplní naše srdce a keď máme pocit, že znovu žijeme. Inšpirujme sa navzájom. Vlastne všetci hľadáme…