Ako pomohla Megi Plamienku?

Megi, o ktorú sme sa v Plamienku starali, sme spoznávali dva roky, počas ktorých sa jej zdravotný stav pomaly zhoršoval. Mala dni, keď jej bolo lepšie, aj dni, ktoré boli ťažšie. Epidermolysis bullosa – vážne ochorenie kože – jej znepríjemňovalo, ohrozovalo a nakoniec skrátilo život.

Megi mala rada hudbu, rada kreslila, milovala návštevy a výlety. Spolu s ňou sme prežili okamihy náročné i ľahšie, oslávili narodeniny, smiali sa, ale aj hnevali, farbili vlasy – tak, ako to tínedžeri často robia. Uvedomujeme si, až keď tu nie je, že nás inšpirovala hlbšie sa zamyslieť, prečo vlastne nevyliečiteľne chorým deťom a tínedžerom v Plamienku pomáhame. 

Možno si poviete, že odpoveď na túto otázku je jednoduchá: „Aby ťažko choré deti mohli byť doma, mali sa čo najlepšie a žili čo najdlhšie.“ Keď ale nad ňou hlbšie premýšľame, uvedomujeme si, že pomáhame vždy aj kvôli sebe. V Plamienku pomáhame aj preto, aby sa naplnili naše vlastné potreby – blízkosti, kontaktu, zmysluplnosti, sebarealizácie... Vždy si pomáhame navzájom. A nie zriedka si uvedomujeme, že sú dni a chvíle, keď my v Plamienku dostávame, viac ako dávame, ale u aj chvíle, keď dávame viac ako dostávame. 

 

Kvalitná pomoc je približovanie sa k rovnováhe, keď si nezištne pomáhame navzájom. Keď s pokorou pristupujeme k potrebám nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín a s úprimnosťou a odvahou srdca reflektujeme tie naše.

 

 

Vzájomná blízkosť a dôvera v týchto ťažkých chvíľach, aj okamihy úľavy pre Megi, boli zároveň naplnením našich potrieb – prinášali nám hĺbku a zmysel života. Ďakujeme za možnosť spoznať Megi aj vás doma, za všetky náročné aj menej náročné vzájomné stretnutia.
Ďakujeme za to, že stále ste.

Prečo pomáhame?
Aby sme pomohli, aby sme aj sebe pomohli. Aby sme si pomohli navzájom. 
Aj preto sme napísali a zverejnili aj túto krátku úvahu. 

Mária Jasenková