Ako mi kurz Plamienka o komunikácii v náročných chvíľach otvoril oči
Niekedy v živote prídu chvíle, keď slová nestačia. Keď stojíme pred smútkom druhého človeka, cítime bezmocnosť a nevieme, čo povedať ani ako byť nablízku. Práve pre takéto situácie vznikol polročný kurz Plamienka Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach. Je otvorený každému – odborníkom aj laikom, rodičom aj priateľom – komukoľvek, kto chce byť druhým oporou v ťažkých časoch.
Kurz ponúka nielen praktické nástroje, ale aj možnosť zastaviť sa, precítiť vlastné skúsenosti a prehĺbiť vnímanie smútku ako prirodzenej súčasti života. A po kurze možnosť stať sa dobrovoľníkom Plamienka a pomáhať deťom a rodinám, ktoré stratili blízkeho.
Jednou z jeho absolventiek je Lucia, psychologička z detského domova, ktorá opisuje, ako ju kurz zmenil – v práci aj v osobnom živote.
Začiatok – nevedela som ako mám reagovať
„Moja pôvodná motivácia prihlásiť sa na kurz vychádzala z mojej práce v detskom domove,“ spomína Lucia. „V rozhovore s chlapcami, ktorí stratili brata, som nevedela, ako reagovať ani čo povedať. Vedela som, že ako psychologička sa nevyhnutne stretnem so smútkom a smrťou a že by som mala byť oporou a konať kompetentne. V tom čase som sa tak vôbec necítila.“
Nový pohľad na deti
Kurz jej otvoril nový spôsob, ako sa pozerať na deti, ktoré prechádzajú stratou:
„Vidím ich ako hlboko cítiace bytosti, ktoré potrebujú priestor, bezpečie a možnosť vyjadrenia. Využívam tvorivý, na dieťa zameraný prístup Violet Oaklanderovej spolu s praktickými metódami, ako sú výtvarné techniky, práca s hlinou, terapeutické pieskovisko či somatické nástroje. Som odhodlaná budovať prostredie, ktoré bude viac citlivé na smútok a emočné potreby detí.“
„Vidím ich ako hlboko cítiace bytosti, ktoré potrebujú priestor, bezpečie a možnosť vyjadrenia. Využívam tvorivý, na dieťa zameraný prístup Violet Oaklanderovej spolu s praktickými metódami, ako sú výtvarné techniky, práca s hlinou, terapeutické pieskovisko či somatické nástroje. Som odhodlaná budovať prostredie, ktoré bude viac citlivé na smútok a emočné potreby detí.“
Lucia sa rozhodla tieto skúsenosti preniesť aj do praxe – vzdelávať profesionálnych rodičov, integrovať tvorivú terapiu a otvárať dialóg o stratách. „Verím, že tým deťom ponúknem niečo zásadné – nielen uzdravovanie zo straty, ale aj hlbšiu dôveru v seba samé a v dospelých, ktorí sa o ne starajú.“
Uvedomenie vlastného smútku
Kurz jej však nepriniesol len profesionálne zručnosti, ale aj osobné uvedomenia:
„Dnes lepšie rozumiem procesu smútenia. Zistila som, že aj ja sama mám svoj smútok, ktorý som si potrebovala spracovať – a pritom som o tom ani nevedela. Je veľa ľudí, ktorí svoje pocity potláčajú, pretože smútok je veľmi náročný proces. Nechcú hovoriť, cítiť ani spomínať. Som vďačná, že som si tým mohla prejsť, pretože takáto skúsenosť pestuje empatiu a pomáha nájsť účinné spôsoby, ako podporiť druhých.“
„Dnes lepšie rozumiem procesu smútenia. Zistila som, že aj ja sama mám svoj smútok, ktorý som si potrebovala spracovať – a pritom som o tom ani nevedela. Je veľa ľudí, ktorí svoje pocity potláčajú, pretože smútok je veľmi náročný proces. Nechcú hovoriť, cítiť ani spomínať. Som vďačná, že som si tým mohla prejsť, pretože takáto skúsenosť pestuje empatiu a pomáha nájsť účinné spôsoby, ako podporiť druhých.“
Moja ľudskosť a odvaha
„Kurz ma zmenil. Pomohol mi prehĺbiť vlastnú ľudskosť. Dal mi nové nástroje, ale ešte viac než to – dal mi nové oči. Teraz vidím smútok všade, ako prirodzenú súčasť života a lásky. Vidím ho v deťoch, ktoré nevedia zaspať, v profesionálnom rodičovi, ktorý plače, keď dieťa odíde, aj vo vlastnom srdci, keď sledujem utrpenie iných.“
Lucia cíti, že je dnes v práci odvážnejšia. Nebojí sa skúšať rôzne tvorivé terapeutické prístupy a neznepokojuje ju, či ich klient prijme alebo odmietne. „Cítim pokoj, vyrovnanosť a vďačnosť za to, že som sa mohla tohto kurzu zúčastniť a rásť tak po odbornej, ako aj osobnej stránke.“
Smútok ako cesta, nie prekážka
Najväčšia zmena, ktorú vníma, sa týka jej postoja k smútku samotnému:
„Zmeny, ktoré dnes prinášam, nie sú len profesionálne. Sú aj osobné. Neuplatňujem len to, ako učiť iných smútiť. Smútim spolu s nimi. A uzdravujem sa spolu s nimi. Kráčam vedľa nich cez rieku kamenia a vody. Pretože smútok, ako som sa naučila, nie je niečo, čo treba prekonať. Je to niečo, s čím sa kráča. Niečo, čo mení svoj tvar, ale nikdy nezmizne. A ak mu dovolíme, môže nás zjemniť, prehĺbiť a urobiť celistvejšími.“
„Zmeny, ktoré dnes prinášam, nie sú len profesionálne. Sú aj osobné. Neuplatňujem len to, ako učiť iných smútiť. Smútim spolu s nimi. A uzdravujem sa spolu s nimi. Kráčam vedľa nich cez rieku kamenia a vody. Pretože smútok, ako som sa naučila, nie je niečo, čo treba prekonať. Je to niečo, s čím sa kráča. Niečo, čo mení svoj tvar, ale nikdy nezmizne. A ak mu dovolíme, môže nás zjemniť, prehĺbiť a urobiť celistvejšími.“
Chcete zažiť podobnú skúsenosť a stať sa dobrovoľníkom v Plamienku?
Prihláste sa aj Vy do polročného kurzu „Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach“ , ktorý Plamienok organizuje a je otvorený každému – profesionálom aj laikom.
Čo vám kurz prinesie?
- Hlbšie porozumenie bolesti, smútku a smrti
- Schopnosť sprevádzať iných bez nutnosti „zachraňovať“
- Priestor pre vlastný osobnostný rast a kontakt so sebou
- Možnosť zapojiť sa do práce s deťmi a rodinami ako dobrovoľník
Pre koho je určený?
Pre každého, kto chce byť nablízku – v bolesti aj v nádeji. Pre študentov, odborníkov, rodičov, učiteľov… aj pre Vás. Viac o termínoch a obsahu nájdete TU.
- Hlbšie porozumenie bolesti, smútku a smrti
- Schopnosť sprevádzať iných bez nutnosti „zachraňovať“
- Priestor pre vlastný osobnostný rast a kontakt so sebou
- Možnosť zapojiť sa do práce s deťmi a rodinami ako dobrovoľník
Pre koho je určený?
Pre každého, kto chce byť nablízku – v bolesti aj v nádeji. Pre študentov, odborníkov, rodičov, učiteľov… aj pre Vás. Viac o termínoch a obsahu nájdete TU.
Kurz pomáha objavovať a prehlbovať krásu ľudskej blízkosti, ktorá dokáže niesť aj to, čo sa zdať nenositeľné.