Vlado, ktorý stratil syna: Život vie byť aj pekný, napriek ťažobe, ktorú si budeme celý život niesť

O Plamienku vedel Vlado už dlho, poznal ľudí, ktorí ho podporovali. „Vedel som, že ide o detský hospic, až neskôr som sa dozvedel, že toho robia viac,” prezrádza. To neskôr prišlo, keď zažil svoju osobnú stratu a prišiel o syna. Pri káve s iným rodičom, ktorý zažil podobný príbeh, sa dozvedel o terapeutických skupinách v Plamienku. Podporila ho v tom aj jeho manželka, ktorá videla, že sa so stratou ich syna vyrovnáva ťažko a komplikovane.

 

„Do terapeutickej skupiny sa mi zo začiatku veľmi nechcelo, aby som nemusel zdieľať svoju bolesť s inými,” priznáva. Zdalo sa mu, že je jeho bolesť tak veľká, že to nebude vedieť. A tiež sa bál toho, že tej bolesti bude v skupine toľko, že ho to pohltí viac, akoby chcel. „ Poviem to priamo: Nechcel som sa zúčastňovať nejakého stretnutia žien, ktoré sa vyplakávajú...”

 

No prihlásil sa, najviac zavážilo odporúčanie jeho manželky, ktoré sa už zdalo potrebné, aby zdieľal smútok v skupine ľudí, ktorí zažili niečo podobné. Povedal si, že sa tomu nebude viac brániť...

 

 

Keď prišiel do skupiny prvýkrát, mal obavy. Nevidel tam žiadneho muža, bolo to čisto ženské osadenstvo a preto sa bál, že budú stretnutia prekypovať smútkom a plačom a to mu bude nepríjemné. Spolu išlo o 11 stretnutí a trvali pol roka.

 

„Priznám sa, že byť v tejto skupine bolo pre mňa zo začiatku veľmi náročné. Každé stretnutie bolo iné, nieslo sa v duchu rôznych tém, ktoré súviseli s našim smútkom a jeho prežívaním, vždy z iného pohľadu...” Vlado tiež priznáva, že sa tiež obával tvorivých aktivít - teda kreslenia, maľovania, lepenia či vystrihovania, poradili mu však, aby nad tým príliš nepremýšľal a pristupoval k tomu tak, akoby bol v koži 5-ročného dieťaťa. „ Veľa sme sa rozprávali, zdieľali svoje pocity. Samozrejme, bol tam plač, ale aj humor. Bolo to veľmi pestré, kreatívne, plné hlbokých rozhovorov a zdieľania.”

 

To, čo mu najviac pomohlo, bola osvedčená rada: Zdieľaná radosť je dvojnásobná a zdieľaná bolesť je polovičná. A tiež to, že je dôležité, keď človek zdieľa s ľuďmi, ktorí prežili niečo podobné. „Za veľký prínos považujem to, že som sa naučil otvoriť v neznámej skupine ľudí. Vznikali tam diskusie, ktoré boli veľmi citlivé a cez ktoré sme si vzájomne pomáhali.“

 

 

Spätne hodnotí, že mnohé z jeho obáv sa nepotvrdili a dnes je otvorený skúsiť veci, ktoré mu môžu pomôcť: „ Nenaplnili sa obavy, že to bude príliš smutné, že ma to pohltí, že to zhorší moje depresívne stavy...” Aj to, čo mu prišlo nekomfortné, malo svoj zmysel a prínos. Plamienok ho naučil byť otvorenejším a svoj smútok zdieľať, nerozprávať o ňom iba so slzami v očiach, ale aj s nádejou v hlase. „ Naučil som sa, že život môže byť aj pekný, že môže byť aj lepšie, napriek ťažobe, ktorú si v sebe ponesieme už celý život...”

 

Vlado zároveň priznáva, že sa zmenil jeho pohľad na život a smrť. „ Dnes dokážem brať veci z väčšieho nadhľadu, viem viac rozlíšiť, čo je problém a čo už nie. Smrť vnímam ako súčasť života. Tým, že som prežil smrť tak blízkej osoby ako je moje vlastné dieťa, mám z nej menší strach. Môj život musí pokračovať ďalej, lebo má stále nejaký zmysel. Stále sú tu ľudia, ktorí chcú, aby som tu bol, ktorí ma potrebujú a ktorí tu chcú byť so mnou a ja s nimi.”