Ticho. Vedome. Spolu. Príbeh Barborky, psychologičky, ktorá sa rozhodla zúčastniť sa vzdelávacieho kurzu v Plamienku.

Dátum publikovania: 7.7.2025

Smrť bola pre mňa vždy témou, ktorej som sa bála. Bola vzdialená, nehmatateľná, akoby mimo bežného sveta, v ktorom som žila a pracovala. Napriek tomu ma priťahovala. Znepokojovala. A zároveň vo mne vyvolávala túžbu po hlbšom porozumení.

Ako čerstvá absolventka psychológie som sa pri práci s deťmi veľmi skoro stretla s ťažkosťami, ktoré presahovali moje sily – vývinové poruchy, traumy, rodinné problémy, a v niektorých prípadoch aj smútok a stratu. Cítila som neistotu, osamelosť a vyčerpanie, bez jasného smerovania. Až polročný vzdelávací kurz v Plamienku vo mne spustil zmenu, ktorú som dlho hľadala.

Nie je mojou úlohou naprávať. Stačí byť.

Postupne som si uvedomila, že nie je vždy mojou úlohou „napraviť“ alebo „vyliečiť“. Možno stačí len byť. Byť prítomná, v tichu, so všetkým, čo klient prináša – so smútkom, hnevom, bezmocnosťou aj s nádejou. Táto skúsenosť sa stala základom mojej vnútornej a profesijnej premeny. „Dospieť a stať sa tým, kým naozaj si, si vyžaduje odvahu.“ Tento výrok E. E. Cummingsa presne vystihuje to, čo som v Plamienku zažila – že objaviť a prijať vlastnú identitu ako psychológ, ale aj ako človek, si vyžaduje odvahu a rozhodnosť.

Prítomnosť: Byť s dieťaťom v bolesti aj v zúrivosti

Vo svojej práci s deťmi som čoraz viac cítila tlak. S neistotou a veľkým množstvom bremien som sa začala vyčerpávať. Moja práca – pôvodne naplňujúca – sa stala zdrojom frustrácie. V Plamienku som však počas kurzu zažila niečo, čo sa v knihách nedá naučiť. Sebazážitkové víkendy, ticho, láskavé prijatie, a niekedy aj obyčajné mlčanie, ktoré nebolo prázdne, ale hlboké. Jedna myšlienka sa vo mne usídlila veľmi silno: Nie je mojou úlohou zachraňovať. Stačí byť tam. Byť prítomná. Zažívať veci spolu s dieťaťom. Žiť s ním jeho smútok, hnev, radosť, zúrivosť. Prijať čokoľvek, čo prinesie. Neodchádzať, kým si nenájde vlastnú silu zvládnuť emócie. Tento postoj vo mne uvoľnil miesto pre skutočný kontakt. Prestala som sa báť, že nie som „dosť dobrá“. Začala som viac cítiť, menej sa obávať chýb. A moje vzťahy s klientmi sa stali ľudskejšími, hlbšími.

Šieste štádium smútenia: Hľadanie zmyslu

Jedným z najsilnejších momentov v Plamienku bolo stretnutie s konceptom šiesteho štádia smútenia. David Kessler, žiak Elisabeth Kübler-Rossovej, hovorí, že prijatie straty nestačí. Skutočné hojenie prichádza až vtedy, keď si človek začne klásť otázku: „Čo teraz? Čo môžem s tým, čo sa stalo, urobiť?“ Tento pohľad ma spojil s existenciálnou psychoterapiou Viktora Frankla, ktorý tvrdil: „Utrpenie prestáva byť utrpením v okamihu, keď mu pripíšeme zmysel.“ Aj v mojej praxi vidím, že bolesť nemusí byť len utrpením. Deti, ktoré stratili dôveru, bezpečie či istotu, môžu – keď dostanú správne podmienky – svoju bolesť pretaviť na niečo liečivé. Nie racionalizáciou, ale integráciou. Vtedy sa z rany môže stať koreň niečoho nového.

Smrť ako súčasť života

Téme smrti som sa dlho vyhýbala – nie z nezáujmu, ale zo strachu. V Plamienku som sa k nej prvýkrát priblížila nie ako psychologička, ale ako človek. Prítomná, medzi ľuďmi, ktorí stratili svoje deti. Zrazu som pochopila, že smrť nie je niečo mimo nášho sveta. Je súčasťou. Rovnako ako narodenie, radosť, rast. Prijatie smrti ako prirodzenej súčasti života neznamená necitlivosť. Znamená byť pripravený – aj keď nie dokonale. Byť úprimný, ľudský, pravdivý. A to je dosť.

Moja vízia: Pomáhať pravdivo a s rešpektom

V budúcnosti by som sa chcela vzdelávať v Gestalt terapii, ktorá kladie dôraz na autenticitu a prítomnosť. Verím, že uzdravenie začína vtedy, keď si človek uvedomí, čo práve prežíva. Tento princíp mi pomáha aj v práci s deťmi – a práve tu nachádza svoje miesto aj terapia hrou, ktorá deťom ponúka bezpečný priestor pre spracovanie bolesti. Túžim raz vytvoriť priestor, kde deti a ich rodiny budú môcť prežívať aj tie najťažšie chvíle v atmosfére bezpečia, prijatia a pravdivosti. Chcem byť svedkom ich príbehov, tichým sprievodcom v smútku a zároveň niekým, kto vie, že aj najhlbšia rana môže zapustiť korene nového zmyslu.

Záver: Najdôležitejšia práca je často tichá

Vstupom do sveta smútenia sa vo mne otvorili dvere k niečomu univerzálnemu – všetci nesieme v sebe bolesť, stratu a túžbu po zmysle.

Vďaka kurzu v Plamienku si začínam tvoriť predstavu psychologičky, akou chcem byť: zakorenená v súcite, vedená túžbou sprevádzať a otvorená bolesti druhých. Viem, že nemám všetky odpovede. Ale viem byť prítomná. A ak na tejto ceste nájdem odvahu zostať s druhým človekom aj vo chvíľach, keď niet čo povedať alebo vyriešiť – potom robím tú najdôležitejšiu prácu. Ticho. Vedome. Spolu.

Chcete túto cestu skúsiť aj vy?

Plamienok organizuje každoročne vzdelávací kurz: „Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach“

Čo vám kurz prinesie?
- Hlbšie porozumenie bolesti, smútku a smrti
- Schopnosť sprevádzať iných bez nutnosti „zachraňovať“
- Priestor pre vlastný osobnostný rast a kontakt so sebou
- Možnosť zapojiť sa do práce s deťmi a rodinami ako dobrovoľník

Pre koho je určený?

Pre každého, kto chce byť nablízku – v bolesti aj v nádeji. Pre študentov, odborníkov, rodičov, učiteľov… aj pre Vás. Viac informácií nájdete TU.

Zobraziť články:

Kategórie

Ticho. Vedome. Spolu. Príbeh Barborky, psychologičky, ktorá sa rozhodla zúčastniť sa vzdelávacieho kurzu v Plamienku.

Prihlásiť na odber newslettra