Slávne posledné slová: Jane Goodallová

Pozrite si na Netflixe rozhovor s Jane Goodallovou, britskou antropologičkou, ktorá venovala 6 dekád svojho života výskumu primátov, hlavne šimpanzov, v národnom parku Gombe v Tanzánii.

Výskum Jane Goodallovej ukázal, že šimpanzy zdieľajú s ľuďmi mnohé kľúčové vlastnosti, ako napríklad používanie nástrojov, prežívanie komplexných emócií, vytváranie trvalých sociálnych väzieb, zapájanie sa do organizovaných konfliktov a odovzdávanie poznatkov medzi generáciami.

Tieto zistenia nanovo definovali tradičný pohľad, podľa ktorého sa ľudia jedinečne odlišujú od ostatných zvierat. Sme si so šimpanzami bližší než s akýmkoľvek inými zvieratami – zdieľame s nimi 98,7% DNA, či sa nám to páči alebo nie. Ale čo definovalo Jane? Nebola to „iba“ jej výskumná práca, nebola „len“ priekopníčkou vo svojom odbore, vedkyňou, ale aj matkou, manželkou a hlavne odhodlanou bojovníčkou za ochranu prírody a biodiverzity na našej planéte. Vďaka svojej práci sa stala poslom mieru v OSN. Aj vďaka nej zakázali v USA testy na šimpanzoch. Vytvorila program Roots and Shoots (v preklade „Korene a výhonky“), kde pomáhala viacerým generáciám chudobných ľudí, podporovala ich v boji za udržateľnú budúcnosť.

Celý svoj život sa usilovala spojiť ľudstvo s Matkou prírodou. Už v detstve bola fascinovaná zvieracou ríšou, zvieratá považovala za svojich učiteľov. Ako 26-ročná odcestovala do Afriky, aby si splnila svoj sen a študovala tam primáty, konkrétne divoké šimpanzy. Ale Jane ich len neskúmala, nadviazala s nimi priateľstvo. Dávala im mená namiesto čísel a sledovala šimpanzie rodiny celé desaťročia.

Rozhovor sa nahrával na sklonku jej života a Jane vedela, že sa uverejní až po jej smrti. Jej slová vo mne zanechali hlboký dojem.

Na našej planéte nežijeme iba my - ľudia, nie sme tu sami. Buďme preto ohľaduplní. Mám pocit, ako keby sa ohľaduplnosť a slušnosť podceňovala, akoby sa z každodennosti vytrácala. Žijeme tak rýchlo, dravo a sme vedení touto dobou k tomu, aby sme boli silní a individuálni. Ale nebolo to vždy tak, dávno, ani nie tak dávno, ak sa pozrieme do minulosti, bola rodina a komunita základom. Bez nej málokto prežil. Ľudia boli odkázaní jeden na druhého, na pomoc a ohľaduplnosť druhých. Silnejší sa starali o slabších. Prečo dnes nevieme ukázať našu zraniteľnosť? Aj zraniteľní ľudia majú svoje miesto v skupine, rodine, komunite, v spoločnosti...

Žilo sa vo väčšom súlade s prírodou, s väčším rešpektom k živým bytostiam, menej sa mrhalo, všetko viac záviselo od počasia. Ľudia museli byť pozornejší, viac sledovať svoje okolie, meniace sa počasie a živly. Museli byť trpezlivejší, nebolo všetko okamžite, nebol všetkého dostatok, až nadbytok. Teraz možno máme dojem, že prírodné zdroje a dary prírody sú nekonečné, ale nie je to tak. Neberme si všetko, „nemiňme“ všetko, lebo tým, ktorí prídu po nás, zanechávame už len omrvinky a nedostatok.

Narodili sme sa, aby sme prešli svoju cestu, každý z nás má svoje poslanie, väčšie alebo menšie. Hľadanie vlastnej cesty môže trvať aj celý život, ja to cítim tak, že cesta je cieľ. Keď cítime, že nás to niekam ťahá, že sme k niečomu predurčení, majme odvahu ísť za naším cieľom. Objavujme. Podporme samých seba v tejto ceste. Aj Jane Goodall žila svoj sen, od detstva ju to ťahalo k zvieratám, k pozorovaniu, skúmaniu, pýtala sa a ak odpovede nedostávala, hľadala ich sama. Neničme zvedavosť detí alebo našu vlastnú zvedavosť tým, že ju hneď v zárodku zadusíme. Pýtajme sa, klaďme otázky, ak nenájdeme alebo nedostaneme správne odpovede, prídeme na to možno aj sami. Dovoľme si urobiť chybu, nevzdávajme to, každá cesta nás môže niečomu naučiť, ak už nič inšie, tak trpezlivosti.

Vychovávajme (novú generáciu) k súcitu, k úcte k životu, prírode.

Hľadajme kontakt, budujme vzťah. Materiálno pominie, ale to, čo ostane, je vzťah a pocit. Dôverujme sebe, aj vyššej sile, nemusíme vedieť všetko, mať na všetko vysvetlenie, všetky dôvody čo, ako, prečo...v živote je predsa veľa nepoznaného.

Pozvanie k stíšeniu sa, stráviť čas v prírode, pozorovať, byť súčasťou niečoho väčšieho, pozorovať zázraky prírody. Je toho ešte toľko, čo o svete nevieme. Keď som sa stala mamou, a časom sme začali chodiť na prechádzky, uvedomila som si, aké to musí byť silné, vidieť a zažiť niečo po prvý raz. Aké to je pre dieťa fascinujúce zdvihnúť kamene rôznych tvarov, dotýkať sa ich, dotýkať sa listov rastlín a kvetov, zbierať gaštany ako poklady a vkladať si ich do vrecka, ako keby to bolo niečo veľmi vzácne. Ako sa dokáže(me) dlho pozerať na hru svetla a tieňa, ako svetlo preniká cez konáre a listy stromov, aké to je, keď nás na tvári zohreje prvý jarný lúč slnka. Aké to je, keď nevieme presne opísať, nemá to presný dátum a čas, ale vieme, že cítime správne, keď pomaly a nebadane končí jedno ročné obdobie a prechýli sa do ďalšieho. Mnoho drobných detailov, ktoré si všímame, až keď si dovolíme byť naplno v prítomnosti. Keď nie sme rozptýlený hlukom, šumom, algoritmami, mihajúcimi sa obrazmi, ale sme ponorení do seba a do momentu. Príroda nám ukazuje, ako žiť v prítomnosti. Dnes ráno boli lupene ruží pri sebe tesnejšie, než budú na obed alebo večer. Vôňa v kvetinovom záhone je dnes iná, než bude zajtra alebo po daždi. Včera bolo niečo ešte semiačkom a dnes práve v tejto chvíli už raší nový život, zelená stonka. Ja milujem kvety, ich krehkosť a krásu, ich (ne)dokonalý zjav a boli časy, keď mi prišlo veľmi ľúto, keď som ich vo váze po niekoľkých dňoch musela vyhodiť. Hľadala som spôsoby, ako predĺžiť ich život, ako sa z nich tešiť čo najviac a najdlhšie. Ale potom som raz od niekoho počula, že kvety nám ukazujú ako žiť v prítomnej chvíli a ako je všetko pominuteľné, ako má všetko svoj čas. Majú svoj čas rastu, bujného kvitnutia, postupného vädnutia, až uschnutia. Je to prirodzený kolobeh, cyklus, ktorý má vlastné tempo a nie je treba do neho zasahovať. Treba ho „len“ rešpektovať a tešiť sa z krásy prítomnosti. Tu a teraz. Snažím sa, niekedy to ide ľahko a samo od seba, inokedy sa k tomu musím vedome nasmerovať, byť a žiť tu a teraz. Byť súčasťou niečoho a byť sama sebou, byť súlade s mojím vnútrom, pestovať si svoju vnútornú záhradu.

Existuje veľa druhov a odtieňov lásky. Materinská, rodičovská, súrodenecká, manželská, partnerská, láska k zvieratám a prírode, láska k ľudstvu, láska k nášmu poslaniu, práci.

Usilujme sa, aby svet s nami a po nás bol lepší. Nádej. Bez nádeje upadáme do apatie, depresie a nečinnosti. Nevzdávajme sa a bojujme do poslednej chvíle. Buďme pre niečo nadšení, vášniví. Vášeň je život. 

 

Janine posledné slová: „Z miesta, kde sa práve nachádzam, sa ohliadam za svojím životom. Dívam sa na svet, ktorý som opustila. Aký odkaz chcem zanechať? Chcem vám všetkým pripomenúť, že každý z vás má svoju rolu/úlohu- Možno to neviete, možno si to neuvedomujete. Na vašom živote záleží a ste tu z nejakého dôvodu. A ja len dúfam, že behom svojho života ten dôvod odhalíte. Chcem, aby ste vedeli, že či už odhalíte svoju rolu, ktorú v živote hráte, alebo nie, na vašom živote záleží. Každý deň, ktorý žijete, nejako svet ovplyvňuje. A vy si môžete vybrať, ako svet ovplyvníte. Chcem, aby ste pochopili, že sme súčasťou prírody. A i dnes, kedy je planéta zahalená do temnoty, stále existuje nádej. Nestrácajte nádej. Keď stratíte nádej, začnete byť apatický a nič neurobíte. Pokiaľ chcete zachrániť to, čo je na tomto svete ešte krásne, pokiaľ chcete zachrániť planétu pre budúce generácie, vaše vnúčatá a ich vnúčatá, tak premýšľajte o tom, čo každý deň robíte. Pretože keď to vynásobíte miliónom a miliardou, aj malé činy prinesú veľkú zmenu....Dúfam, že chápete, že život na tejto Zemi nie je koncom. Verím, a teraz už aj viem, že existuje život po smrti. Viem, že vedomie prežije. Nemôžem vám odtiaľto odhaliť tajomstvá, ktoré mi neprislúcha odhaľovať. Nemôžem vám prezradiť, čo nájdete, keď opustíte planétu Zem, ale chcem, aby ste vedeli, že váš život na Zemi rozhodne ovplyvní to, aký život vás čaká po smrti. Predovšetkým by som chcela, aby ste sa zamysleli nad tým, že keď sme na planéte Zem, sme súčasťou Matky prírody. Poskytuje nám čistý vzduch, vodu, potravu, oblečenie, všetko. A ničením jedného ekosystému za druhým, s vytváraním horšej klimatickej zmeny, horšej straty biodiverzity, musíme urobiť to, čo je v našich silách. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby bol svet lepším miestom pre deti, ktoré žijú dnes a pre deti, ktoré tu budú žiť. Je vo vašich silách niečo zmeniť. Nevzdávajte to. Budúcnosť nie je beznádejná. Robte, čo môžete, kým ste na tejto krásnej Zemi, aby som vás mohla sledovať odtiaľ, kde sa práve nachádzam. Boj vám žehnaj."

 

Jane Goodall pre mňa predstavuje zosobnenie neúnavnej sily dobra. Jej odhodlanie konať dobro, rešpektovať prírodu a spájať ľudí pre dobrú vec ma inšpiruje k snahe byť lepším človekom.